EcoNoir » Zaujímavosti

Odchod z eurozóny? Nemožný

Radovan Kavicky — Mon, 28 Feb 2011 08:26:19 +0000

Napriek prevládajúcemu názoru je v skutočnosti nemožné vystúpiť z EMÚ. A žiadna z krajín ani nemôže byť vylúčená. Riešením nie je ani vystúpenie z EÚ, pretože eura by sme sa tým automaticky nezbavili. Ako teda ďalej?

Diskusia o problémoch eurozóny sa na Slovensku politicky zneužívala nielen pred vlaňajšími voľbami ale aj po nich, koncom minulého roka. Prezentované postoje boli doposiaľ skôr v rovine emócií a politických hesiel. Zatiaľ si však ani naši politici neuvedomujú, že z hľadiska momentálne platnej legislatívy, ale ani z politického, či praktického hľadiska nemožno z eurozóny odísť a nemožno legálne žiadnu z krajín eurozóny ani vylúčiť. Navyše, rozpad eurozóny by znamenal koniec EÚ samotnej, čo by žiadnej z krajín nepomohlo a poznačilo by to vývoj v Európe na niekoľko desaťročí dopredu. Prečo?

.EÚ = EMÚ

Ekonomická a monetárna únia (EMÚ) totiž ako taká nemá právnu subjektivitu. Samotná EMÚ je integrálnou súčasťou EÚ, o čom hovorí aj protokol Maastrichtskej zmluvy, kde je stanovený štatút ECB aj ESCB. EÚ je teda už od svojho založenia úniou menovou, hoci pri vstupe do EÚ sa vyžaduje splnenie iných kritérií (takzvaných kodanských) a pri vstupe do EMÚ splnenie tých Maastrichtských. Všetky krajiny, ktoré vstupujú do EÚ preberajú na seba aj záväzok skôr či neskôr prijať na ich území euro ako platidlo. Krajiny, ktoré euro ako platidlo doposiaľ neprijali, majú zatiaľ udelenú derogáciu, teda dočasné odloženie tejto povinnosti. No záväzok prijať euro naďalej trvá. Navyše obeh eura je už v súčasnosti vynútený aj mimo eurozóny, keďže platby medzi krajinami v rámci Európy už teraz prebiehajú prevažne v tejto mene.

Prakticky môžeme hovoriť o tom, že krajiny, ktoré majú euro, ale aj tie ostatné v eurozóne „uviazli“. Členské krajiny sú tak nútené pre stabilizáciu situácie prijať prísne podmienky týkajúce sa fiškálnej politiky, šetriť a prijímať spoločné reformy. Európski politici si všemožnými zavádzajúcimi vyjadreniami snažia zachovať si tvár, no je neoddiskutovateľným faktom, že neboli na takúto situáciu pripravení a dosiaľ prešlapujú na mieste. V súčasnosti už nejde len o krízu eura, ale skutočne inštitucionálnu a veľmi vážnu krízu samotného systému fungovania EÚ/EMÚ. A to je nielen vážny ekonomický, ale aj právny problém.

.možnosti

Samozrejme, vystúpenie z EÚ, je právne možné a to predovšetkým od ratifikácie Lisabonskej zmluvy. Možné je taktiež jednostranné vystúpenie, ako aj vystúpenie na základe dohovoru. Rozdiel medzi nimi je citeľný.

Pri vystúpení z menovej únie (obzvlášť tom jednostrannom) daná krajina naráža na mnohé problémy. Prvým je predovšetkým ten, že týmto krokom zároveň vystupuje z EÚ. Druhým vážnym dôsledkom takého rozhodnutia je to, že musí nanovo vytvoriť národnú menu, stanoviť jej výmenný kurz voči iným menám a zabezpečiť obeh takto vytvorenej meny. Ide o pomerne náročný proces. Možno predpokladať, že aj po vystúpení z EMÚ, by sa krajina nevyhla tomu, že by aj naďalej v krajine obiehalo euro ako platidlo. Tretím problémom, by bolo spätné získanie, refundácia kapitálu národnej centrálnej banky vloženého do ECB pri prijatí eura. Tento kapitál sa koncom minulého roka zdvojnásoboval. Súvisí s tým aj spätné získanie menových rezerv a aktív, ktorými sa národná centrálna banka podieľala na európskom systéme centrálnych bánk. Štvrtým problémom by bolo opätovné získanie dôvery národnej centrálnej banky v očiach verejnosti ako suverénneho nositeľa menovej politiky v krajine.

.čo na to Lisabon?

Článok 50 Lisabonskej zmluvy jasne hovorí o vystúpení krajiny z EÚ. Avšak, krajina, ktorá by taký krok chcela urobiť, musí najprv informovať Európsku radu o svojich zámeroch, tá následne pripraví podklady a harmonogram vystúpenia, po odsúhlasení takéhoto kroku Európskym parlamentom sa Európska rad väčšinovým hlasovaním uznesie a vydá rozhodnutie v mene EÚ.

Zaujímavé však je, že Lisabonská zmluva v týchto prípadoch nijako špeciálne neupravuje postavenie krajín, ktoré pristúpili aj na vyšší stupeň integrácie, známy pod označením EMÚ. EÚ i EMÚ sa vnímajú ako synonymá právne aj fakticky. Dvojročná lehota, ktorú stanovuje Lisabonská zmluva nemusí postačovať pre prípravu potrebných zmien v prípade, že krajina už nebude chcieť používať euro ako svoje národné platidlo.

Ďalším problémom je, že Lisabonská zmluva neráta so scenárom „masívneho odchodu“, alebo, inak povedané, so situáciou, kedy by sa rozhodlo vystúpiť z EMÚ a EÚ viacero krajín súčasne.

Zadefinovanie suverénneho práva krajiny odčleniť sa a vystúpiť z EÚ v Lisabonskej zmluve nastoľuje mnohé otázky. Ak krajiny môžu dobrovoľne vystúpiť, je možné niektorú z krajín aj vylúčiť ak by už nespĺňala kritériá členstva? Na základe akých pravidiel by bolo také vylúčenie uskutočniteľné? Keďže 17 z 27 členských štátov sú zároveň členmi EÚ a aj eurozóny, majú tieto otázky význam aj v súčasnosti, keď napríklad fiškálna disciplína značne pokrivkáva. No naďalej platí, že to na základe platnej legislatívy nemožno uskutočniť.

.ďalšie dôsledky

Členstvu v eurozóne predchádza účasť v systéme menových kurzov ERM II v období dva roky pred vstupom, načo nadväzuje prijatie eura ak je splnená aj podmienka stability menového kurzu. V prípade vystúpenia sa v Lisabonskej zmluve opäť hovorí o dvoch rokoch, tentoraz však po samotnom vystúpení. Navyše vystúpenie je pomerne zložitý krok aj z pohľadu domácej fiškálnej politiky. Príspevky jednotlivých krajín do EÚ sú zdrojom príjmov rozpočtu Únie. Ten stále nemá fiškálny charakter, ide skôr o akýsi spoločný fond určeného na prerozdeľovanie a transfery v rámci EÚ. Daná krajina by tak bola povinná aj v čase plynutia lehoty naďalej prispievať do spoločného rozpočtu EÚ. Vystupujúci štát by sa najbližšie dva roky nevyhol ani ďalším povinnostiam, ktoré vyplývajú z platnej legislatívy. Krajina, ktorá už raz vystúpila z EÚ, sa môže uchádzať znova o členstvo, no musí splniť všetky podmienky a prejsť si prístupovým procesom tak, ako na začiatku.

Je veľmi nepravdepodobné, že vystúpením, alebo vylúčením z eurozóny by daná krajina automaticky vystúpila aj z Európskeho systému centrálnych bánk a prijala by ihneď staronovú menu bez ťažkostí z toho vyplývajúcich. Vyriešenie týchto problémov by teda vyžadovalo opäť spoluprácu aj ostatných krajín eurozóny, čiže o nejakej „automatickej“ suverenite v menovej oblasti hneď po vystúpení z EÚ/EMÚ nemôže byť reč.

Ak už v minulosti raz padlo rozhodnutie, že euro bude od roku 2009 na Slovensku prijaté a následne sa aj stalo realitou v našich peňaženkách, problémy eurozóny sa stali aj našimi problémami. „Plán B“ ani nič podobné tu nepomôže. Vyžaduje si to od nás predovšetkým zodpovednosť a je nutné ponúkať konštruktívne návrhy ako tú nelichotivú situáciu vyriešiť.

Od začiatku sa v odborných kruhoch poukazovalo na to, že pre dlhodobú udržateľnosť ekonomickej a menovej únie bude nevyhnutné prehĺbenie integrácie smerom k fiškálnej únií. Ale dnes sa to ukazuje ako nevyhnutné aj z čisto pragmatického pohľadu. Popri „záchraňovaní“ členských krajín, zmietajúcich sa v dlhoch, začnime skutočne riešiť aj právnu stránku fungovania a budúcej spolupráce v rámci Európskej únie.

Radovan Kavický
Autor je finančný ekonóm

(Vyšlo v týždenníku .týždeň 8/2011)

(Ilustrácie pridal autor, zdroj: istockphoto.com, funny-page.net, lordaj.com)

(Text článku môžete nájsť aj na investujeme.sk, mojom súkromnom blogu a blogu NHF)

Fotka rozsvietenej Eiffelovky? Pozor, je tu copyright!

Martin Vlachynský — Sun, 12 Dec 2010 15:52:44 +0000

Fotka rozsvietenej Eiffelovej veže je leitmotív snáď každej série dovolenkových fotiek z Mesta Svetiel. Lenže pozor, ako s týmito fotkami naložíte – mohli by ste porušiť práva duševného vlastníctva!

Zdá sa to ako vtip, ale nie je. V marci 1992 totiž francúzsky súd rozhodol, že nočné osvetlenie La Tour Eiffel je jedinečné vizuálne dielo, a teda sa naň vzťahujú zákony na ochranu duševného vlastníctva.

Cez deň môžete fotiť ako chcete a následne nakladať s fotkami podľa ľubovôle. Akonáhle sa však rozsvietia svetlá (platené daňovými poplatníkmi), môžete ešte stále fotiť ako chcete, ale už nie nakladať s fotkami podľa ľubovôle (okrem panoramatických fotiek). Oficiálni predstavitelia chcú trestať len komerčné využitie týchto fotografií (čo je samo o sebe choré), ale teoreticky sa môžete vystaviť problémom pri akejkoľvek verejnej publikácii týchto obrázkov, napríklad na vašom blogu na SME. To isté platí pre maľby, videá a iné reprodukcie.(Tu je to na oficiálnej stránke Eiffelovej veže, aby ste mi verili)

Perzekúcie sa týkajú hlavne Francúzska, niektoré krajiny zákonom chránia možnosť vytvárať a nakladať s reprodukciami objektov na verejných priestranstvách (USA alebo Nemecko), ale s postupujúcimi úspechmi copyrightovej loby a zjednocovaním európskych legislatívnych noriem môžu byť v budúcnosti aj tieto práva ohrozené.

Takže bacha čo fotíte!

Nočná Eiffelova veža od Fabrice Rose. Pôjde do basy, hajzel

Ben Bernanke o Ricardianskej ekvivalencii

Martin Vlachynský — Mon, 01 Nov 2010 13:14:54 +0000

V kometároch k článku Je česká fiskální politika příliš restriktivní? napísal jeden diskutujúci túto krásnu citáciu Bernankeho:

V této souvislosti mě pobavilo, jak Ben Bernanke vysvětluje nízkou účinnost deficitně financovaného fiskálního stimulu v Japonsku [Robert H. Frank, Ben S. Bernanke: Ekonomie. Praha: Grada Publishing a.s., 2003, str. 637, "Příklad ze života 25-3"]. Jako jeden z možných důvodů totiž uvádí:

"Jiné vysvětlení, které se nevztahuje k základnímu keynesiánskému modelu, říká, že rozhazovačný způsob vynakládání vládních prostředků demoralizoval japonské spotřebitele, protože si uvědomili, že jako daňoví poplatníci ponesou od určité chvíle zodpovědnost za náklady na výstavbu dálnic, které nikdo nechce využívat. Snížená důvěra spotřebitelů vedla k poklesu výdajů na spotřebu, což může do určité míry eliminovat stimulační účinek vládních výdajů. Je velmi pravděpodobné, že produktivnější investice z japonských veřejných zdrojů by agregátní poptávku podpořily více (a nesnížily by důvěru spotřebitelů); určitě by byly prospěšné i v dlouhodobém horizontu, protože by zvýšily potenciální produkt hospodářství."

V tých vetách je tak krásne zhrnutá bezmocnosť a sebaklam súčasných protikrízových opatrení, že som to sem nemohol nedať.

Rakuskaskola.sk – Nový free market web

Martin Vlachynský — Sat, 30 Oct 2010 09:08:21 +0000

Libertariáni sú na politickej scéne nenápadnáňou skupinkou, z ktorej len tu a tam silný jedinec prerazí na hlavné pôdium, či už je to Ron Paul, alebo Peter Schiff. Na internete však hrajú jednu z vedúcich úloh a weby ako mises.org (v roku 2009 viac ako 700 000 návštev mesačne) alebo cafehayek.com patria k najpoprednejším ekonomickým stránkam a za nimi nasledujú stovky skupinovo alebo individuálne spravovaných free market stránok.

Nie je divu, internet je jedným z mála relatívne slobodných miest, kde štátne regulácie ešte len skúšajú, čo dokážu. Na Slovensku je free market podhubie veľmi silné (veď drvivá väčšina našich think-tankov je silne protrhová) a v poslednom čase sa stále viac rozvíjajú aj aktivity na webe.

Z iniciatívy jednotlivcov vzniklo v podlednej dobe niekoľko projektov. Pár krát sme tu priniesli obsah youtube kanála a neskôr aj facebook fan stránky Tu Ne Cede Malis. Najnovším prísrastkom je web rakuskaskola.sk, ktorým vznikol koncom leta. Stará sa o neho Juraj, ktorý zbytočne nechcel rozvíjať state o svojej osobe a všetkých odkazuje radšej na svoj web. názov domény nenecháva nikoho na pochybách, takže miesto rozpisovania sa na to pozrite sami!

rakuskaskola.sk

Najvýznamnejší ekonómovia. A Slovensko

Martin Vlachynský — Mon, 25 Oct 2010 13:34:59 +0000

Označiť niečo ako "naj" v oblasti vedy zaváňa minimálne Novým Časom, ale dá sa to prekuúsnuť, ak si jasne zadefinujeme kritéria, na základe ktorých odpovieme na otázky kto sú najvýznamnejší ekonómovia sveta? Z akých inštitúcii a akých štátov pochádzajú?

Ako určujúe kritérium použijeme citačný ranking RePEc-u. RePEc, alebo Research Papers in Economics, je decentralizovaná databáza ekonomických článkov, jedna z najväčších databázii vedeckých článkov na svete – obsahuje skoro milión položiek. Hoci v nej nie je obsiahnutých 100% ekonomického výskumu, jej rozsah je dobrým odrazovým mostíkom k hodnoteniu. RePEc zostavil a udržiava rebríček najcitovanejších ekonómov, teda tých, ktorých práce najviac zaujali iných ekonómov a boli použité v ďalšom výskume, pričom celkové hodnotenie je harmonickým priemerom viacerých metód.

Na piatom mieste je veterán, ktorého poznajú aj prváci na ekonómii, Robert E. Lucas Jr., nositeľ nobelovej ceny za rok 1995, propagátor mikroekonomického prístupu, propagátor racionálnych očakávaní a "vynálezca" Lucasovej kritiky a Lucasovho paradoxu.

Štvrtý je tiež známy ekonóm Robert Barro, pred ním bronzový nositeľ nobelovej ceny za rok 2000 James J. Heckman. Dvojkou je Joseph Stiglitz. Tento nobelista z roku 2001 je často citovaný nielen v odborných prácach, ale v poslednej dobe aj v masových médiách. Spolu s Krugmanom je nadšeným zástancom intervencií, slúžil v Clintonovej aj Obamovej administratíve (všímate si, ako nenápadne naznačujem, že jeho duša patrí Mordoru?).

Na prvom mieste je Andrei Shleifer. Ak sa ako človek z ľudu práve pýtate "že do?!" ani sa nedivím, ja som o ňom tiež doteraz nepočul, a ak som aj počul, tak som zabudol. Ruský emigrant, ktorý bude mať vo februári ešte len 50 rokov, sa zaoberá finančnou ekonómiou a behaviorálnymi financiami. Bývalý poradca Anatolija Čubajsa a jeden z hlavných dizajnérov ruskej privatizácie.

A kde sa najcitovanejší ekonómovia liahnu? Asi správne tušíte, že v USA, je ich tam tak veľa, že RePEc rozdelil USA na jednotlivé štáty. Aj tak vo svetovom merítku víťazí jeden z nich, Massachusetts (Harvard a MIT), nasleduje Veľká Británia, Kalifornia, New York a Nemecko. Češi sú 64.

Slovensko je na krásnom 123. mieste hneď za Nigériou. )Státy ako Tanzánia, Bangladéš, alebo Pobrežie Slonoviny vyprodukujú viac ekonomických citácii ako my. To nie je moc prekvapujúce – niekoľko stoviek akademikov na EUBA publikovalo v roku 2009 až 3 práce v zahraničných karentovaných časopisoch a Ekonomický ústav SAV mal v roku 2009 presne toľko citácii v zahraničných časopisoch čo ja: 0. (Ceľkovo mali 6 citácii v karentovaných časopisoch, vlastne teda v jednom – svojom vlastnom).

Z inštitúcii je na prvom mieste Department of Economics na Harvarde, za ňou World Bank Group a na treťom mieste Department of Economics na University of Chicago. Prvá neamerický inštitúcia je LSE na siedmom mieste.

Andrei Shleifer

USA stále kraľujú vede, Európa zaostáva

Inflácia po novom: Google pripravuje cenový index

Martin Vlachynský — Wed, 13 Oct 2010 22:57:47 +0000

Google má v rukách najrozsiahlejšiu a najaktuálnejšiu databázu dát o našich životoch. Nástroje ako Google Trends už dnes umožňujú sledovať náladu spoločnosti v niektorých oblastiach, ale Google sa rozhodol skúsiť iný kaliber – vlastný cenový index na meranie inflácie.

Hal Varian, známy špecialista na ekonómiu informácii (tradične kostrbatý preklad, information economics znie lepšie) a zároveň hlavný ekonóm Googlu (inak odporúčam jeho knihu Information Rules, napísanú spolu Carlom Shapirom) vyhlásil, že nový index umožní oveľa rýchlejší (prakticky okamžitý) zber dát, na rozdiel od archaického manuálneho ohodnocovania produktových košov, ktoré je pomalé, s obmedzeným množstvom produktov a často zámerne manipulovateľné.

Ak už premýšlate o skvelom námete na dizertáciu či diplomku, spomalte. Index je v štádiu vývoja a Google si ešte nie je istý, či projekt nakoniec zverejní. Takisto si treba uvedomiť, že index bude čerpať dáta najmä z e-shopov a teda reprezentovať pomerne špecifický nákupný kôš. GPI (Google Price Index) však nie je len indexom foťákov a iPodov – 18% tvoria náklady na bývanie (v oficiálnom CPI asi 40%). Podla Variana doterajšie výsledky (od Vianoc 2009) ukazujú veľmi jasný deflačný trend v USA.

Nedostatky nič nemenia na tom, že je to veľmi zaujímavý počin (ktorý Variana napadol, keď sa mu pokazil obľúbený mlynček na korenie a on hľadal na webe nový). Web (ktorého je Google pánom) ukladá informácie o stále viacerých ľudských činnostiach a skôr ako neskôr poskytne ešte kopec zaujímavých nástrojov pre makroekonómov, analytikov, maklérov a veštice z Krajného.

Hal R. Varian, hlavný ekonóm Googlu

Zákaz SMSkovania za volantom zvyšuje nehodovosť

Martin Vlachynský — Mon, 04 Oct 2010 15:54:38 +0000

Niekedy aj tá najlepšie myslená regulácia dopadne úplne kontraproduktívne.

Zákony, ktoré zakazujú posielanie textových správ počas šoférovania majú za cieľ udržať pozornosť vodičov na ceste a zabrániť tak nehodám, ale nový výskum zverejnený Inštitútom pre vyhodnocovanie strát na cestách (HLDI) tvrdí opak. Zákony, ktoré zakazujú posielanie textových správ počas šoférovania, môžu podľa tejto štúdie v skutočnosti zvyšovať riziko dopravných nehôd.

Výskum HLDI ukazuje, že počet nehôd vzrástol v troch zo štyroch štátov po tom, čo boli zavedené zákony zakazujúce posielanie textových správ.Adrian Lund, prezident HLDI, hovorí:

"Zákaz posielania textových správ vôbec neznížil počet nehôd. Zvráteným spôsobom sa naopak počet nehôd zvýšil v troch zo štyroch študovaných štátov po tom, čo bol zavedený takýto zákaz. Znamená to, že zákaz posielania textových správ môže dokonca zvyšovať riziko pre vodičov, ktorí tak robia aj naďalej, napriek zákonu. "

Lund dodáva, že tieto zistenia "spochybňujú spôsob, akým sa politici snažia riešiť problém nehôd z dôvodu nepozornej jazdy", a hovorí, že zvýšená miera nehôd bola v dôsledku reakcie vodičov na reguláciu. Tí počas posielania textových správ držia telefóny nižšie a mimo dohľadu. Toto zvyšuje riziko nehody, pretože oči vodiča sú odklonené od cesty ďalej a na dlhšiu dobu.

30 štátov v Spojených štátoch, tak ako aj hlavné mesto (District of Columbia), nedávno zakázali posielanie textových správ počas šoférovania.

Preložené z originálneho zdroja vďaka neúnavnej práci Tu Ne Cede Malis.

Textovanie počas jazdy od Mike Kline

Dane platia bohatí

Martin Vlachynský — Sun, 03 Oct 2010 21:36:15 +0000

Prinajmenšom v USA. Obľúbená legenda je, že dane platia hlavne chudobní, zatiaľ čo bohatí sa im šikovnými fintami vyhnú. Neviem ako u nás, ale oficiálne čísla amerického daňového úradu (IRS) hovoria niečo iné. Bohatí platia, a platia veľa.

Dáta o výbere daní z príjmu fyzických osôb za roky 1980-2007 (márne som čakal na upgrade za rok 2008, ktorý mal prísť už v lete) spracovala vzdelávacia organizácia Tax Foundation (už sme ju tu raz spomínali). Údaje za rok 2007 sú nasledovné:

0.1% (jedno promile, to je poldeci vína) najbohatších zaplatilo 20% všetkých daní z príjmu (aby sme ich zase príliš neľutovali, ich príjem bol 12% z celku)
1% najbohatších pokrylo 40.4% celej dane z príjmu. Zaplatili viac, ako spodných 95% dokopy.
Efektívna daň prvého percentilu (príjem $410 000 ročne a viac) je vyššia ako efektívna daň prvého promilu(e) asi o jedno percento, pretože majú nižsí podiel príjmov z dividend a pod., ktoré sú zdanené nižšími sadzbami. V tomto extréme platí výnimka, že bohatí platia menej
Bohatí strácajú viac v recesii. Počas recesie v roku 2001 prvý percentil stratil priemerne 26% z príjmu, zatiaľ čo dolnej polovici (50%) príjem dokonca narástol o 4.3% (počet daňových priznaní zostal pritom prakticky rovnaký, takže neprišlo k významnému výpadku nízkopríjmových daňovníkov, ak to tam vôbec tak funguje).
Na druhej strane, bohatí oveľa viac rastú v konjuktúre (2000-2007 nárast 50% oproti 29%)
Najbohatší kvartil (top 25%) zaplatil 86.6% všetkých daní.
Daň z príjmu je v USA vysoko progresívna, aj napriek známym Bushovým škrtom v rokoch 2001-2003. Zatiaľ čo pri najvyššom percentile (top 1%) je daň cez 22%, dolných 50% ľudí platí efektívnu daň 3% a menej. Viac o progresivite tu.

US daň z príjmu pritom nie je žiadna bezvýznamnosť, v roku 2007 tvorila skoro 46% všetkých príimov amerického rozpočtu. Najbohatšie 1% obyvateľov teda len daňami z príjmu pokrylo viac ako 18% príjmu celého amerického rozpočtu.

Kto si chce prečítať viac, tu je komplet správa aj s dátami.

Daň z príjmu od alancleaver

USA a ropa: arabský mýtus

Martin Vlachynský — Tue, 28 Sep 2010 21:45:16 +0000

Arabi a hlavne ich ropa držia USA na nohách…alebo aj nie. Hoci panuje všeobecná predstava ropných tepien ťahajúcich sa z perzského zálivu až do krajiny pruhov a hviezd, čísla hovoria trocha inak.

Zďaleka najväčším producentom ropy pre USA sú USA samotné (pokrývajú asi tretinu domácej spotreby). Nasleduje Kanada s výrazným nádskokom pred ostatnými, potom Mexiko a až po ňom (spriatelená) Saudská Arábia. Za zmienku stojí aj štvrté miesto Huga Cháveza. Iracká ropa je len frk, Iránska tečie najmä do Číny či Japonska.

import ropy do USA

Kanada má druhé najväčšie zásoby ropy na svete a import ropy z ropných pieskov (tmavá časť kanadského pásika na obrázku hore) do USA by mal už v tomto roku predstihnúť Mexiko. Do roku 2030 by mali ropné piesky pokryť tretinu amerického importu ropy.

Takže starosťou amerických stratégov je skôr presvedčiť Kanaďanov, aby ďalej rýpali do zeme, než sa naháňať niekde po blízkom východe. Apropo ropné piesky – štúdia CERA (dostupná zdarma po zaregistrovaní) odhaduje emisie CO2 počas životného cyklu ropy z pieskov len o 6% vyššie oproti štandartnej rope z vrtov, odporujúc tak zopár katastrofickým výpočtom o škodlivosti tejto ropy.

I keď toto by som za domom mať nechcel…

ťažba ropy, Athabasca

Video: Stossel vs. Michael Moore – Funguje kubánske zdravotníctvo?

Martin Vlachynský — Tue, 21 Sep 2010 22:22:15 +0000

TuNeCedeMalis prináša nový preklad – rozhovor libertariánskeho novinára Johna Stossela (ten s majestátnym knírom) s Michaelom Moorom, známym to dokumentaristom, respektíve skôr komentátorom, tvorcom filmov ako Bowling for Columbine alebo Sicko, na ktoré práve naráža toto video.