Zaujímavé otázky. Ťažko povedať, či pre každého na ne dáme aj uspokojivé odpovede, ale každopádne sa o to v nasledujúcich riadkoch pokúsime.

Najprv si však zahráme jednu hru.

TEST/HRA 1
Na stole ležia nasledujúce štyri karty:

Zdroj: autori

Úloha:
Rozhodnite, ktorú kartu/karty treba otočiť, aby sme zistili či pravidlo platí, alebo nie.

Popis pravidla:
Každá karta má písmeno na jednej strane a číslo na druhej. Dve z kariet sú otočené tou stranou, kde je písmeno a zvyšné dve tou, kde je číslo. Pravidlo, ktoré máte overiť je nasledujúce: Pre tieto štyri karty platí, že ak má karta na jednej strane samohlásku, má na druhej strane párne číslo.

Riešenie:
Tým z vás, ktorí skočili rovno k časti riešenie (áno, asi veľká časť z vás) odporúčame vrátiť sa znova k predchádzajúcemu textu, vyriešiť najprv úlohu a poznačiť si výsledok na papier. Inak tento test/hra nemá význam a odpoveď na otázku v nadpise sa nedozviete. Pre tých z vás, ktorí však tak už urobili tu teda mám krátky komentár k správnemu riešeniu.

Štatistiky nepustia. Väčšina ľudí dôjde k nesprávnemu riešeniu a navyše je pre nich pomerne ťažké zistiť prečo. Približne polovica vyrieši úlohu tak, že treba otočiť karty I a 6 s argumentom, že pod samohláskou sa môže ukrývať párne číslo a pod kartou s párnym číslom sa môže ukrývať samohláska. Ďalších približne 20 percent ľudí sa podľa štatistík rozhodne otočiť iba kartu I aby overila platnosť pravidla. No a ďalších približne 20 percent ľudí sa rozhodne pre iné zo zvyšných nesprávnych riešení. Čiže približne 90 percent ľudí vôbec nedôjde k správnemu riešeniu.

Toľko štatistiky. Teraz sa však pozrime na to, aké je správne riešenie, kde je teda problém a prečo pri rozhodovaní toľkí zlyhali. Voľba z kariet otočených tou stranou, kde je písmeno, bola u väčšiny správna (zvolili kartu I). Problém nastal pri voľbe spomedzi kariet otočených číselnou stranou (okolo 50 percent zvolilo kartu 6). Prečo je nesprávna voľba karty 6? Prečítajte si ešte raz pravidlo. Tam sa vraví, že karta, ktorá má na jednej strane samohlásku, má na druhej strane párne číslo. Nehovorí však nič o tom, že by karta, ktorá má na jednej strane párne číslo by mala mať na druhej strane samohlásku (okrem iného to platí aj preto, že pravidlo nič nehovorí o spoluhláskach a teda nie je ani potrebné otáčať kartu Q). Takže ak by sme aj našli spoluhlásku na druhej strane karty 6, nepovedalo by nám to nič o tom, či pravidlo platí, alebo nie. Ale naopak, karta 9, nad ktorou drvivá väčšina ľudí ani len neuvažuje, je kľúčová k správnemu riešeniu. Karta 9 totiž môže mať na druhej strane samohlásku. A ak má, pravidlo by sa ukázalo ako neplatné (na jednej strane karty samohláska a na druhej nepárne číslo). Skrátene, karta 9 musí byť taktiež otočená (okrem karty I), aby sme si boli istí, že pravidlo nie je neplatné ani v tomto prípade, teda, že platí.

V tejto jednoduchej hre, či teste, sme práve použili v praxi princíp falzifikácie, ktorý rozpracoval najmä Karl Popper a je jedným zo základov vedeckého prístupu (resp. toho, čo je za „vedecké“ považované). Podľa jeho názoru je jednoducho iba z pozorovania, ktoré nie je falzifikovateľné môžeme vychádzať a nárabať neskôr s týmito výstupmi ako vedeckým poznatkom, resp. faktom na ktorom môžeme ďalej v teórii stavať. Pokiaľ sa čo i len jedno z pozorovaní vychyľuje (vymyká sa predpokladom modelu) nemôžeme akceptovať záver danej teórie ako všeobecne a vždy platný. Pri overovaní ktorejkoľvek z ekonomických teórií v praxi možno vždy nájsť pozorovanie, ktoré sa vymyká predpokladom. Teória/model v ekonómii tak popisuje nie „zjednodušenú realitu“, ale správanie úplne abstraktné. Napriek tomu sa nesprávne prisudzuje ekonomickým teóriám všeobecná platnosť. Ktorú nemajú. Sú teda vedecké?

Zhruba takýto je náš hlavný argument (ale nielen náš) prečo ekonómiu a prevažnú väčšinu teórií ktoré obsahuje a zahŕňa nie je možné považovať za vedecké. Nemožno tak ani ekonómiu samotnú ako celok za vedu považovať. Dostali sme sa teda už hneď teraz k odpovedi na druhú otázku v nadpise tohto článku. Ekonómia vedou nie je (ak ju berieme ako celok), hoci využíva vedeckú metodiku vrátane analytických postupov.

Ak ale chceme ekonómiu za vedu aj naďalej považovať zostáva nám buď vyčlenenie niektorých teórií z toho, čo sa v súčasnosti ako „ekonómia“ prezentuje (zúženie oblasti skúmania), práca s predpokladmi modelu (kde je možné mnoho zachrániť a taktiež sa to často deje, najmä preto, aby teórií dodatočne bolo možné priznať punc vedeckosti) a okrem dedukcie (ktorá často, predovšetkým v ekonómii, zlyháva) teda aj indukcia a práca s pravdepodobnosťami pri modeloch, kde výstupom nie je jednoznačná predpoveď (Je vôbec v sociálnych vedách, kde ekonómia podľa všeobecne používaného zaradenia patrí, niečo jednoznačné?). Práve toto je v súčasnosti síce nie jediný, ale v celku akceptovateľný prístup ku skúmaniu, hoci napríklad práve ten Popper, ktorého sme už spomenuli, indukciu zamietol (ako nevedeckú metódu skúmania).

TEST/HRA 2
Prvá hra sa páčila? Dajme teda ešte jednu.

Úloha:
Ktorá z troch možných odpovedí je správna?

Popis pravidla:

Štefan pozerá na Evu, ale Eva pozerá na Romana. Štefan je zosobášený, ale Roman nie. Pozerá osoba, ktorá je zosobášená na tú, ktorá zosobášená nie je?

A) Áno B) Nie C) Nie je to možné určiť

Riešenie:
Opäť odporúčame tým, ktorí skočili rovno k tejto časti a dychtia po správnej odpovedi, aby sa ešte raz pokúsili dôjsť ku správnemu riešeniu a zaznačiť si ho pre porovnanie so správnym riešením a zároveň pre poučenie z tejto hry. Hotovo?

Vychádzajúc zo štatistík, väčšina z vás (cca 80 percent) pravdepodobne zvolila možnosť C, teda, že nemáme dostatok informácií na to, aby sme posúdili všetky možnosti a úlohu správne vyriešili. Pôjdeme na to teda logicky. Eva je jediná osoba o ktorej nevieme, či je zosobášená, alebo nie. Zvážme teda obe možnosti, aby sme znova posúdili či máme dosť informácií k tomu aby sme úlohu vyriešili. Ak je Eva zosobášená (bola by zosobášenou osobou, ktorá pozerá na zosobášenú osobu, teda Romana), správnou odpoveďou by teda bola odpoveď A). Ak Eva nie je zosobášená (Štefan, ktorý je zosobášený teda pozerá na Evu, ktorá zosobášenou nie je.), opäť je teda správnou odpoveďou odpoveď A). Tento postup, ktorý nás nakoniec doviedol ku správnemu riešeniu úlohy sa nazýva vylučovacie rozhodovanie/odôvodnenie/argumentácia disjunctive reasoning – rozhodovanie, ktoré zvažuje všetky možnosti. Fakt, že v zadaní nebola informácia, či je Eva zosobášená naviedol toho, kto chcel úlohu čo najrýchlejšie vyriešiť k tomu, že nadobudol presvedčenie, že nemá dostatok informácií pre správne rozhodnutie a teda zvolil možnosť C) bez toho, aby zvážil všetky možnosti. K tomuto vo všeobecnosti zvádzajú všetky otázky v prípadoch ak je aspoň jedna z možných odpovedí postavená podobne.

Pre tých z vás, ktorí sa vede momentálne venujú a náhodou nevyriešili na prvýkrát ani jednu z úloh to neznamená, že nie sú vedcami. Tento text má skôr ambíciu byť impulzom nielen pre vás, ale pre všetkých, ktorí sa vede na venujú, k tomu, aby mierne poupravili svoj prístup k riešeniu jednotlivých problémov.

Často sa totiž žiaľ stáva, že človek prepláva vysokou školou bez toho, aby si osvojil aspoň základné princípy vedeckej činnosti a vypestoval „vedecký skepticizmus“ voči všetkému čo je objektom jeho skúmania (veda sa tak často približuje skôr viere v nespochybniteľné pravdy a trvá tak pomerne dlho než príde niekto, kto prevládajúcu teóriu vyvráti, alebo len napadne).

Celý systém výuky (nielen na Slovensku a taktiež nielen v rámci ekonómie), skôr nabáda k tomu, aby sa podporovala racionalita pri rozhodovaní a rozvíjala schopnosť formulovať racionálne predpoklady. Áno, táto časť je pre vedu nevyhnutá, ale nie postačujúca. Racionalita však nie je to isté čo inteligencia a už vôbec nie kreativita. A to, čo je kľúčové v modernej vede je predovšetkým rozvoj inteligencie a kreativity. Výučba metodiky áno, ale nie vedenie k schematickému mysleniu. Podpora kreativity pri riešení problémov rozhodne, ale taktiež je potrebné ju uplatniť už pri samotnom prístupe k týmto riešeniam.

Kríza je skvelou výzvou. Svet sa totiž neustále mení a v súčasnosti už skutočne nestačí ani len to, čo postačovalo ešte pred pár rokmi. V najbližších rokoch pred nami stoja nové výzvy a problémy, ktoré si žiadajú nielen našu zaangažovanosť, ale aj originálne prístupy a nové riešenia. Veda tomu čeliť dokáže. Avšak len vtedy, ak sú toho schopní vedci, ktorí ju tvoria, formujú a ďalej rozvíjajú.

“Discovery consist of seeing what everyone has seen, and thinking what no one has thought.”
– Albert Szent-Gyori

Ak niekoho z vás tento článok zaujal a rád by si prečítal niečo podobné k danej téme, odporúčame práce tohoto pána, tohoto a taktiež tohto (z ktorých sme čerpali aj my pri písaní tohto textu).

V skratke toto odvetvie neurovedy je obzvlášť zaujímavé a veríme, že zaujme aj vás či iných.

Text nájdete aj tu a na blogu NHF.

No related posts.

obrázok: Fouquier

Related posts:

1. Vláda vybavuje ženám nezamestnanosť
2. Bojovníci proti kríze: O (ne)účinnosti fiškálnych stimulov
3. Práca cez agentúru a nižšie mzdy

A ešte pripomínam kanál Tu ne cede malis, kde sú uploadované free market videá so slovenskými titulkami.

Related posts:

1. Free market videá so slovenskými titulkami
2. Video: Stossel vs. Michael Moore – Funguje kubánske zdravotníctvo?
3. Nové videá so slovenskými titulkami

Ružové kravaty

Jednoduché. Keď kravaťáci tušia, že je zle, nosia tmavé ponuré kravaty. Keď sa časy vylepšujú, vylepšuje sa aj nálada finančníkov. A keďže v Lehman Brothers havajské košele nepovoľujú, vačšina vyjadrí svoju rozšafnú náladu jediným možným spôsobom – kravatou. Ružovou, žltou, svetlo fialovou…Blbosť? Povedzte to Bobobovi Allsbrookovi, hlavnému ekonómovi Regions Bank. Nezabudol dodať, že v poslednej dobe začali žiarivé farby opäť prevládať.

Telekomunikačná infraštruktúra

Dave Maddox vlastní niekoľko vysielačov pre mobilné siete v USA. Expanzia pokrytia pre niekoľkých operátorov z minulého leta podľa neho dala jasný signál – ekonomická situácia sa zlepší.

Smeti z reštaurácii

Ľudia v recesii rozmýšľajú kde ušetriť, a radšej si pred televízor zohrejú mrazenú pizzu, ako by mali ísť do reštaurácie, podobne aj pracovných obedov je pomenej. Keď začnú kopy smetí rásť, je to signál, že nálada sa obracia k lepšiemu. Trocha menej zapáchajúca úprava tohoto indikátoru hovorí, že miesto smetí môžeme radšej sledovať rast a úpadok reštaurácii.

Predaj riflí

Alebo tiež pekne po našom džínsov. Sú lacné (tie v USA, nie v AuParku) a preto je to jedna z prvých vecí, ktorú si ľudia po opadnutí recesie kúpia, aby si spravili radosť. Marshal Cohen, analytik NPD Group, dodáva, že predaje v roku 2009 rástli asi o 5%.

Nákupné tašky

Už spomínaný Marshal Cohen má okrem riflí aj inú záľubu – sleduje, v koľkých taškách ich ľudia nosia. Samotný počet ľudí v obchodoch totiž nemusí byť presný indikátor, vzhľadom k množstvu očumovačov. Preto Cohen v pravidelných intervaloch ráta vo vybraných obchodoch, koľko nákupných tašiek si ľudia odnášajú. V čase najväčších ekonomických prepadov počet tašiek klesol o 20% a ešte sa stále nevrátil na predrecesnú mieru.

Nútený predaj nehnutelností

Dobre, toto je trocha podvod na čitateľovi. Tento indikátor je pomerne známy a hojne používaný. Treba však nielen sledovať prílev nových domov zabavených bankami na trh, ale aj odlev tých stávajúcich. Realitný trh v USA sa ako-tak stabilizoval po dlhom čase, ale stále okolo 10% ľudí s hypotékou má problém so splácaním. V máji 1 zo 400 nehnutelností bola umiestnená na trh bankou.

Partičky golfu

Najlepšie obchody sa uzatvárajú pri golfe. Je to aj príležitosť vhodiť niečo do charitatívnej pokladničky a usmiať sa na fotku do lokálnych novín – ak sa darí. Mike Pascucci, majiteľ Sebonack Golf Club v Southamptone, sám vašnivý golfista,  zaznamenal počas krízy 50% prepad návštevnosti. A situácia sa bohužial v prípade tohoto ukazatela zatiaľ výrazne nezlepšuje. Možno všetci hrajú kolky.

Víno

Nie Hradná Svieca, ani rízling vlašský, ale archívne víno dražené na aukciách Christie’s je dobrým predikátorom budúceho vývoja. Na rozdieľ od mnohých iných artiklov, ľudia dražiaci víno sú väčšinou špekulanti, znažiaci sa zarobiť. Na jeseň 2009 sa cena vydraženého vína oproti predošlému roku takmer zdvojnásobila. Dobré znamenie.

Dopyt po transporte

Keď firmy odhadujú nárast objednávok, dopredu si zajednajú špedičné služby. Richard Metzler z veľkej špedičnej firmy Greatwide, ktorá dodáva tovar Wal-Martu, hovorí, že dopyt po ich službách je ešte stále nestabilný.

Rušenie rezervácii v hoteloch

Keď sa začnú vo veľkom rušiť rezervácie v hoteloch, treba spozornieť, obchodu nevychádzajú plány. V zime 2008/2009 narástlo rušenie korporátnych rezervácii vo vychytenom Las Vegaskom hoteli MGM Mirage až na 50%, zatiaľ čo normálne sa pohybujú okolo 15%.

Páčil sa vám článok? Podporte EcoNoir

ružová kravata

Related posts:

1. Cesta za novou ropou – z rias, alebo ju vyrobí sama Zem?
2. Ekonomický experiment na vlastnej koži
3. Lov na softwarových pirátov sa stal skvelým biznisom

A co se tedy skrývá pod zkratkou PPP? PPP je obecně uznávaným způsobem zajištění veřejných služeb nebo veřejné infrastruktury na základě dlouhodobého smluvního vztahu, kde veřejný a soukromý sektor vzájemně sdílejí užitky a rizika vyplývající ze zajištění veřejné infrastruktury nebo veřejných služeb. Pokud se tedy stát rozhodne investovat do dopravní infrastruktury, zdravotnictví, školství či jiných oblastí může se vydat klasickou cestou a vypsat veřejnou zakázku na základě které probíhá soutěž mezi jednotlivými uchazeči. Jiný způsob výběru vhodného uchazeče pak představují PPP.

Pro tyto projekty je charakteristické, že jakmile se stát rozhodne realizovat investice například do již zmíněné dopravní infrastruktury nastává první fáze projektu, kdy zvolení poradci, např. firmy, technici, právní či ekonomičtí poradci posoudí zda bude pro daný projekt výhodnější vydat se cestou klasické veřejné zakázky nebo zvolit model PPP. Již v této fázi může dojít k selhání, neboť tito „poradci“ mohou být velmi snadno ovlivnitelní a záměrně tak zvolit nákladnější variantu. Pokud se tedy stát rozhodne využít model PPP nastává druhá fáze, tzv. soutěž o koncesionáře, tedy o toho, kdo bude projekt realizovat a následně provozovat. Vznikne tedy nová společnost, založená za účelem realizace projektu, do které jsou zapojeny jak firmy tak i poradci apod. Koncesionář zároveň musí mít s bankou sjednáno financování projektu a to až do výše 95 %. Veřejný sektor tedy splácí roční poplatky například poplatkem za dostupnost služby nebo umožní soukromému sektoru vybírat platby přímo od uživatelů služby. Na konci projektu infrastruktura přechází do vlastnictví veřejného sektoru.

Za výhody těchto projektů lze určitě považovat přenos rizik z veřejného sektoru na sektor soukromý a zároveň efektivitu a kvalitu. Tento předpoklad vychází z toho, že soukromý sektor se v průběhu realizace projektu bude snažit o co nejnižší náklady, a to používáním dokonalejších pracovních postupů, a zároveň o vysokou kvalitu, neboť případné nekvalitně provedené práce by měly za následek růst nákladů soukromého sektoru např. nárůst výdajů na opravy silnice, který je vázán smlouvou na několik let. Jako další výhody se uvádí motivace a tzv. hodnota za peníze (Value For Money), kterou se rozumí optimální kombinace celoživotních nákladů projektu a zajištění kvality uspokojující potřeby uživatelů, přičemž taková nabídka nemusí být vždy ta nejlevnější.

S těmito projekty je však spojena i řada rizik. Jak bylo zmíněno výše jedním z nich je právě role poradců a konzultantů, jejichž rozhodnutí nemusí být vždy transparentní. Mezi další nevýhody můžeme zařadit složitost stanovení ceny projektu, která je do budoucna velmi těžce odhadnutelná. Z mého pohledu je však největším problémem zadlužování státu, které se může projevit až v delším časovém období. Celková výše nákladů se nevykazuje najednou, ale i dluh, který není uváděn ve statistikách zůstává dluhem a musí se splácet Vláda, která projekty schválí, si také může uvědomovat, že za několik let, kdy již nebudou tyto projekty výhodné, už nebude u moci a vyvodit jakoukoliv politickou odpovědnost je tedy téměř nemožné. V neposlední řadě je nevýhodou těchto projektů složitost smluv a s ní související administrativní náklady stejně jako absence veřejné kontroly.

Navzdory těmto rizikům se dnes PPP hojně využívá v řadě zemí celého světa. Ve Velké Británii od roku 1992 začalo více než 300 projektů s celkovou hodnotou investic přes 38 miliard anglických liber. Podle Národního kontrolního úřadu VB 88 % projektů bylo dokončeno v termínu nebo dříve, a žádný projekt nepřekročil svůj rozpočet pokud to nebylo způsobeno změnou zadání na žádost veřejného sektoru.

V České republice bylo zatím spuštěno 10 projektů, z nichž 7 je zastaveno a další jsou v různých fázích přípravy. Zároveň se ukázaly významné nedostatky programu. K 30. září 2009 souhrn nesplacených závazků státního investora vůči stavebním firmám, které se podílely na výstavbě silnic a dálnic činil 1 189 milionů korun. Stavební firmy tak dnes po státu mohou vyžadovat penále ve výši 200 milionů Kč a dalších 939 milionů Kč za to, že se stavby konzervovaly. Postupně tak dochází k neustálému zvyšování výdajů oproti jejich počátečním odhadům.

Řadu neúspěšných PPP projektů má za sebou i Maďarsko. Jedním z nich je výstavba dálnice M1/M15, která byla zahájena v roce 1994. Koncesionář se zavázal postavit a provozovat dálnici po dobu trvání koncesní smlouvy a převzal tak vedle rizik stavebních i rizika finanční a marketingová. Celkové náklady byly 280 milionů EUR, z toho 20 % uhradil koncesionář z vlastních zdrojů, a zbylých 80 % tvořily dluhové instrumenty. Dálnice M1 byla dokončena počátkem roku 1995, M15 pak v roce 1998. Tyto úseky byly dokončeny v termínu a bez překročení rozpočtových nákladů. Motoristé však odmítali platit vysoké mýto za užívání dálnice M1 a upřednostňovali alternativní dopravní cesty. Intenzita dopravy tedy nesplňovala optimistické odhady, ze kterých vycházelo financování celého projektu. Po volbách v roce 1998 se k moci dostala opozice a M1 byla převedena do vlastnictví veřejného sektoru.

Páčil sa vám článok? Podporte EcoNoir

Related posts:

1. Korupce prostupuje Českem
2. Cena štátu
3. Euro a naplnené proroctvo

Na túto otázku odpovedajú vo svojej práci pre MMF z októbra 2008 Eduardo Borenzstein a Ugo Panizza.

Štátny default (viac o štátnom defaulte/bankrote) je pre investorov problematický, pretože na rozdiel od bankrotu firmy si nemôžu nárokovať žiadne aktíva. Práve vedomie nákladnosti štátneho bankrotu umožňuje fungovanie trhu – investori jednoducho vedia, že štáty sa tomu budú chcieť za každú cenu vyhnút.

Borenzstein a Panizza zhrnuli významné empirické štúdie o štátnom defaulte a sami spracovali dáta zo zhruba 250 defaultov za posledné dve storočia. Identifikovali päť rôznych negatívnych dopadov štátneho bankrotu:

• Dopad na rast HDP: Rast HDP je o 1.2% nižší v každom roku, počas ktorého je krajina v defaulte (Sturzenegger udáva hodnotu 0.5-2%)
• Dopad na reputáciu: Zhoršená povesť znižuje šancu požičať si na trhoch v budúcnosti; je to jeden z hlavných dôvodov, prečo sa krajiny snažia splatiť aspoň reštrukturované dlhy. Čo sa samotného prístupu k trhom týka, väčšina krajín má obnovený prístup krátko po tom, čo reštrukturalizuje svoje dlhy (v sérii juhoamerických defaultov v 80.rokoch priemerná doba návratu na trhy bola 4 roky). Čo sa nákladov na dlh (úrokov) týka, história defaultov má vplyv na rating krajiny (ktorý je úzko korelovaný s úrokmi), ale trocha prekvapujúco nie v dlhom období (5 a viac rokov). Podobne, priamy dopad defaultu na úroky je vcelku krátkodobý.
• Dopad na medzinárodný obchod: Otázka, ako default vplýva na medzinárdný obchod je nepríliš vyjasnená. Predpokladajú sa dva primárne dôvody – "akt pomsty" zo strany tratiacich investorov (táto teória nemá veľa historických podkladov, na druhej strane klesajúci záujem Nemcov o pobyt v Grécku bude možná exemplárnym prípadom) a klesajúca kvalita exportu vzhľadom na zhoršený prístup exportérov ku kapitálu. Podľa autorov dopad na obchod existuje, ale opäť najmä krátkodobý.
• Dopad na bankový systém: Ak domáci rezidenti držia podstatnú časť štátneho dlhu, môže to viesť ku kolapsom niektorých domácich bánk a dlhovej kríze (credit crunch). Autori prišli k záveru, že pokiaľ nenastane banková kríza, samotný štátny bankrot nevyvoláva dlhovú krízu v súkromnom sektore.
• Politické dopady: Bankrot krajiny prudko zvyšuje pravdepodobnosť zmeny vlády (18 z 19 "bankrot" vlád od roku 1980 stratilo v následných voľbách hlasy). Podobne sa prudko znižuje životnosť jednotlivcov (hlavne ministrov financii). Preto je prirodzené, že politici sa snažia oddialiť túto nepríjemnú udalosť. Odložené bankroty pritom zvyšujú obdobie neistoty a zbytočne vyských úrokov a zvyšujú tým jeho náklady.

Zhrnuté – hoci autori priznávajú, že kvantifikovanie nákladov štátneho defaultu je náročné, je nepochybné, že táto udalosť má vážny dopad. Avšak tento je pomerne krátkodobý a krajina sa rýchlo otrasie – ale za predpokladu, že sa jej podarí rýchlo dostať zo stavu defaultu a reštrukturalizovať dlhy.

Môžeme aplikovať situáciu Grécka a ostatných štátov, otázne ostáva, nakoľko je ich prípadný bankrot porovnateľný s históriou. Štátny bankrot väčšinou sprevádza devalvácia meny, ktorá v tomto prípade nie je možná.

Celý text

Related posts:

1. Štátny deficit: Evolúcia
2. Prečo Pollock stojí 140 miliónov?
3. Niečo málo o štátnom bankrote

Nuclear weapon brought a change. Strategic arms reached a point, when even a relatively small and poor country is able to dispose with enough destructive power to erase the whole human society. Twenty years after the collapse of bipolar world, nuclear proliferation remains a hot topic. With nine countries possessing nuclear weapons (with some uncertainty about North Korean and Israel nuclear programs) and some other interested in the possibility of developing them, there are no exactly defined camps of opponents. What is the influence of nuclear weapons on the anarchic system, where ‘the best way to survive is to be especially powerful’? (Mearsheimer, 2007, pp.74). What was the impact of the end of Cold War?

Nuclear weapons
Nuclear warfare is the most important milestone in the history of weapons. Hydrogen bombs, thousand times more effective than atomic (fission) explosives, with practically limitless potential explosive force to be constructed (Mandelbaum, 1981, pp.3) can be delivered by all kinds of ballistic or cruise missiles and artillery. Highly advanced missiles like Russian Topol-M, are able to penetrate any defense systems (Arms Control Association. 2000), making thus the first-strike unstoppable by any kind of defense.

With several thousand nuclear warheads being on alert, major nuclear exchange can result in total destruction of both opponents’ within a few hours since the release of the first missile and also of world’s civilization through effects of radiation and changes in global climate (predicted effects of the so called "nuclear winter" or "nuclear summer"). There are more weapons of mass destruction developed in the 20th century; however, nuclear weapons have an outstanding position, due to the effectiveness of their deployment and their (at least hypothetical) ability to disarm an enemy by the first-strike. Although chemical or biological WMD can have similar effects to nuclear weapons in some occasions, it is considered that they do not share the same military importance for international relations (Mandelbaum, 1981).

Nuclear Deterrence
Concept of deterrence is ‘the dissuasion of one adversary by another from undertaking hostile military action by convincing him that such an action would be unsuccessful or too costly since it would incur military counteraction.’ (Buzan, 1987. pp. 174) and it should not be confused with defense. As Waltz writes: ‘deterrence is achieved not through the ability to defend, but through the ability to punish’ (Sagan & Waltz, 2003, pp.5).

It requires set of rules describing consequences of certain actions (Freedman, 2004). Rational actor can use them to compare the gains and expenses of a desired action. In describing the possible range of these actions, Freedman uses ‘typology that never caught on’ (Freedman, 2004, pp.35) from Herman Kahn to describe nature of the actions to be deterred. Type I. involves nuclear exchange between superpowers, type II. conventional or tactical nuclear attack (also on allies) and type III. other kinds of challenges. Freedman also describes two different kinds of deterrence itself: narrow (deterring certain action within war, for example use of WMD) or broad deterrence (deterring war generally).

Realists and liberals examining theories of nuclear deterrence perceive the situation created by the existence of nuclear weapons mostly optimistically (Lieber & Press, 2006). Believing that nuclear weapons can increase the irrationality of starting a war beyond any limits makes some of the scholars to claim ‘more is better’ (Sagan & Waltz, 2003). From there is only one step to theory about nuclear peace, which (unlike democratic peace) can include all countries. Especially for the Cold War era it is broadly believed that nuclear deterrence was among the most important factors which kept USA and USSR away from open mutual war (Sagan & Waltz, 2003; Buzan, 1987; Segal, Moreton, Freedman & Baylis, 1983).

This optimistic approach can be counterweighted by more pessimistic idea, that ‘the H[ydrogen]-bomb reduces the likelihood of full-scale war, it increases the possibility of limited war pursued by widespread local aggression.’ (Hart, 1960, cited in Krepon, 2003). This so called "stability-instability paradox" was found responsible for fuelling number of proxy wars during the Cold War. It is not in complete contradiction with "more is better" statement; we can say it changes this statement into "total proliferation is better".

Cold War
USA incorporated basic thoughts of nuclear deterrence soon after constructing first nuclear bomb (Bombing of Hiroshima and Nagasaki can be considered as a deterrent action); however it was after Soviet nuclear test in 1949 that nuclear deterrence became standard part of military strategies of both superpowers. Mass introduction of sophisticated nuclear weapons in early sixties resulted in situation, where both superpowers were able to retaliate opponent’s first strike with enough power to turn nuclear war into mutual suicide. This military stalemate became known as Mutually Assured Destruction (MAD) (Lieber & Press, 2006). But even if there had been capability to minimize retaliation of a less developed nuclear opponent by a massive first-strike (as it used to be in the first half of 1950′s), the effect of just a single retaliating successful hit would have had disastrous consequences. As Waltz writes: ‘If any part of a force is invulnerable, all of the force is invulnerable.’ (Sagan & Waltz, 2003, pp.143)

US doctrine of "Assured Destruction" defined unacceptable damage as killing 20-30% of Soviet population with retaliating attack. Soviet doctrine included more complex war fighting strategies, but the potential devastating effect on both societies was similar (Segal, Moreton, Freedman & Baylis, 1983). However, it is important to note, that MAD was not the only nuclear doctrine during the whole Cold War. While during Stalin era, official Soviet ideology stressed the inevitability of future mutual war (so deterrence was just a preparation for war), the USA changed official nuclear strategy from MAD to targeting selective military targets during Reagan era (Newman & Dando, 1982).

Besides both superpowers, also United Kingdom and France quickly followed to introduce nuclear arsenal accompanied with deterrence doctrines. Both countries intended to have independent deterrent capability, but while United Kingdom’s nuclear forces were supposed to closely coordinate their activities with US forces (Segal, Moreton, Freedman & Baylis, 1983)], French nuclear armament was not incorporated into NATO systems and was intended to serve solely for France’s protection. This separate stance of France resulted in (unsuccessful) efforts to spread the effect of deterrence also on the North African countries (Boniface, 1998) and was taken into consideration during the siege of Dien Bien Phu (Sagan & Waltz, 2003).

Nuclear deterrence played role not only in the West-East international relations during the cold war. Notably, it helped to keep the status quo during the USSR-PRC border clashes in 1969 (Betts, 1987). Then India introduced nuclear weapon in 1974 to deter China and to reverse the shifting balance of power in times of uncertainty about the actions of USA and Pakistan, which seemed to come closer to China in the seventies. (Sagan & Waltz, 2003, Kaysen, McNamarra & Rathjens, 1991).

These situations refer to what Cohen and Frankel call "visible nuclearization" (Cohen & Frankel, 1991). They also point out the opposite case of proliferation; "opaque nuclearization". Named also as the second generation proliferation, it can be characterized by no testing, denial of possession of nuclear weapons, no presence of any direct nuclear threats, lack of military deployment and doctrines and finally by closed debate and organizational insulation. The Cold War period is to be remembered mainly as a period of vast visible proliferation; however, there were cases of opaque nuclearization.

South Africa constructed several nuclear weapons during the late seventies. While having only limited military use, they were supposed to improve South African isolated political power in case of massive involvement of Soviet Union in border wars with Angola. South Africa dismantled its nuclear weapons after the government changeover in early nineties (Albright, 1994).

While South Africa is (probably) a closed case, Israel serves as a paradigm case of opacity also for the post-cold war era. Despite multiple changes of government, Israeli officials never admitted possession of nuclear weapons and claim not to be the first to introduce them into the region. Since this position was convenient both for USA and USSR (Frankel, 1991), these leading powers never put pressure on Israel, despite it is believed with certainty that Israel nuclear stockpile counts several hundreds of various weapons. They were supposed to serve as a political tool influencing both US and USSR actions in the region (GlobalSecurity.org, 200-) and still can be considered the ultimate guarantee of the existence of Israel. Situation of Israel has been similar to the situation of India – surrounded by adverse environment and with strong deprived minority inside the country. Despite following similar goals, they chose different forms of nuclear deterrence visibility. The main reason is obvious – adversaries are in possession of nuclear weapons in India’s case, compared to politically unpleasant official introduction of nuclear armament into region in Israeli case.

As it was presented, nuclear deterrence had several forms during the Cold War – deterrence among superpowers (USA and USSR), local deterrence (USSR and China, India and China), nuclear deterrence as an ultimate safety precaution in hostile environment (Israel), finally as a political tool, and symbol of regional dominance and prestige (South Africa).

Despite these peculiarities, the most important deterrence was between the Western and Eastern bloc. Considering the overwhelming conventional forces of Warsaw Pact in Europe, it is easy to find rationale for precisely conducted nuclear deterrence strategies. With the fall of Iron Curtain and collapse of Soviet empire, this accent on one-way oriented nuclear deterrence disappeared. However, the stockpiles of nuclear warheads (and the means of their transport) remained virtually untouched.

Post-Cold War deterrence

The Cold War era balance of power was about the balance of two opposing ideologies, which are enemies from definition and the rational calculations were quite easy. Since NATO’s Massive Retaliation strategy (following the ideas of Assured Destruction) had determination to prevent aggressor from ‘ability to shape the character of war’ (Segal, Moreton, Freedman & Baylis, 1983, pp.83) and considering Warsaw Pact’s conventional superiority, there was no place for local clashes. Any aggression would have been terminated. Cold War deterrence offered the only result of superpowers’ war calculations – MAD. Rational actor did not have different choice than to decide not to incite open aggression. What of these transferred to post-Cold War times?

Accepting the realists’ description of world as an anarchic system, where self-help is the only guaranteed way to secure own existence, nuclear proliferation and consequent deterrent acting may seem as inevitable. There is notion among some structural realists that modern nuclear deterrence will lead to similar consequences as during the Cold War – higher stability (Sagan & Waltz, 2003). However, there are some serious challenges to this idea.

Firstly, MAD should be announced dead. The fall of Eastern Bloc not only lowered the direct military tension, but also brought other important implications, considering nuclear deterrence. Economic cooperation among involved nuclear powers has been rising, making the mutual business connections essential for the parties involved (especially in the USA-Chinese case, but also considering vital function of the export of natural resources for Russia or booming mutual trade between India and Pakistan in the last decade). Add at least modest increase of democracy in Russia and China during the last two decades and the concept of MAD gets even further behind the borders of rationality.

There is also another aspect, which makes deterrence via MAD obsolete: the gap in military capabilities of the USA and second biggest nuclear power (Russia) sharply rose. Some works (Lieber & Press, 2006) are suggesting, that USA got very close to the position, where it will be able to prevent or minimalize effects of Russian nuclear response on a surprising first strike, not to mention the rest of potential enemies, who posses minimal amounts of long range ballistic missiles (according to data from Lieber and Press, in 2006 China possessed stock of only 18 missiles able to reach the USA, compared to Russian’s 3500). Similarly, limited amounts of warheads and low protection against the first strike makes MAD hardly possible even for neighboring countries, like China and India.

However, nuclear deterrence itself is not dead, quite the opposite – recent nuclear test performed by North Korea, activities of Iran believed to be aimed at construction of nuclear weapon, but also the effort of the USA to place some parts of the ballistic defense system in Central Europe show us that nuclear deterrence is still alive.
In the bipolar world weaker actors who felt endangered by one of the superpowers or by a local third party could chose a protector, who was happy to offer them cooperation, condescendingly overlooking their moral character. Regional balance of power was shifting with countries joining and changing alliances, global balance of power was maintained by MAD.

It is questionable if a big regional shift of balance can be caused by acquisition of nuclear weapons. It would be possible in case the nukes could be used for military (strategic or just tactical) reasons. Allowing field use of nuclear weapons on any theatre would represent unseen precedent with impact on global stability with hardly predictable results and would probably provoke immediate reaction of leading powers. Israeli opaque nuclearization did not stop its enemies from attacking Israel in 1967 nor in 1973. However, it is believed Israeli’s nuclear alert speeded the military help from the USA (GlobalSecurity.org). North Korean nuclear test did not reshape the balance in the region, on the other hand narrowed the range of response actions for the opponents.

Nuclear proliferation is still considered an ultimate mean of security. Nuclear weapon can smooth up the huge power differences between modern countries (so visible in Iraq and finally not so much visible in Afghanistan) and make all prepared military calculations obsolete. Nuclear weapons are not the way to spread one’s power anymore – they are means to secure power at the level of surviving. Just a single warhead hitting Soul or Tel Aviv may be enough to deter any actions against North Korea or Iran. No matter how small, nuclear arsenal would have to be destroyed by the first strike and in current situation it would be hardly possible to achieve it with conventional weapons. Again, it would involve introduction of nuclear weapons on battlefield with negative consequences outweighing the potential positive gains. This narrowing of strategic options is the most important impact of nuclear deterrence in these days. However, it cannot stop wars at all – it can just change their forms.

Middle East region is ideal location for a demonstration. Israel has been concerned about its safety and existence from the first days of foundation, which led to efforts to gain nuclear weapons. Arab neighbors like Egypt or Jordan have spent only tepid efforts to acquire nuclear capability and they do not consider it top-level priority’ (Evron, 1991, pp. 50). Neither Israel nor other countries represent threat for their existence. On the other hand, Iran may consider threat from the Western countries legitimate and nuclearization is a natural way to securitize status quo.

As suggested by Freedman, it is inevitable for deterrence to be carefully leveraged. While too little deterrence can be ineffective, too much deterrence can achieve opposite reaction than intended (Freedman, 2004). Introducing nuclear deterrence is a big qualitative jump in military deterrence capabilities of any country. While it is irrational to make aggressive steps when it is already implemented, it is fully rational to try to either deter opponents from gaining the weapon, or actively stop him by an aggressive action, as it could be observed in Iraq, where both Iran and Israel bombed the Osirak reactor back in 80′s as a response to his flirting with nuclear weapons program.

So far, nuclear deterrence was described as a clear mechanism, assuming the generally optimistic nature of it. Waltz, the biggest advocate of proliferation, presents five reasons, why nuclear deterrence can ensure higher stability and even "nuclear peace" among countries (Sagan & Waltz, 2003, pp.6-7).

1. The more country gains in war and the closer to the final victory, the higher possibility of nuclear retaliation as defender’s conventional forces lose the ability to inflict damage on the progressing enemy.
2. The costs of war are extremely high and more carefully taken into consideration
3. Nuclear weapon better defend than conquest territory
4. Will to use nuclear weapons is stronger on the side of a defender.
5. Nuclear strength of an adversary can be more easily counted before declaring war than the conventional one

However, also this mechanism can fail. The source of failure is the key position of actors’ rationality in the scheme. To act rationally, actors need information and causal relations between them. ‘Deterrence works best when the targets are able to act rationally, and when the deterrer and the deterred are working within sufficiently shared normative framework so that it is possible to inculcate a sense of appropriate behaviour in defined situations.’ (Freedman, 2004, pp. 5).

While it is hard to set normative for conventional deterrence, it is almost impossible to set them for nuclear deterrence. There were established unofficial ten commandments of nuclear deterrence (Krepon, 2003):

• Do not change the territorial status quo in sensitive areas by use of force.
• Avoid nuclear brinksmanship.
• Avoid dangerous military practices.
• Put in place special reassurance measures for ballistic missiles and other nuclear forces.
• Implement properly treaty obligations, risk-reduction, and confidence-building measures. Agree on verification arrangements, including intrusive monitoring.
• Establish reliable lines of communication, between political leaders and between military leaders.
• Establish redundant and reliable command and control arrangements as well as intelligence-gathering capabilities to know what the other side is up to, especially in a crisis.
• Keep working hard on these arrangements. Improve them. Don’t take anything for granted.
• Hope for plain dumb luck or divine intervention.

Obviously, these commandments are more stressing the lack of proper rules than serving any other purpose (what is ‘dangerous military practice’?). How can exact rules be set for something, what is suicidal (MAD) or what has unforeseeable consequences (field use of nuclear weapons). MAD is so irrational, that it is impossible to set exact and rational rules. ‘Once basic deterrence becomes mutual, it negates extended deterrence by definition.’ (Betts, 1987, pp.10). These rules can be set for an isolated tactical nuclear attack, but since the mechanism of chain reaction of tactic exchange turning into strategic one is hardly constructible, leaving tactical (or low scale strategic) use of nuclear weapons surrounded by extreme deal of uncertainty. Nuclear attack on homeland would most probably cause nuclear retaliation, but what about nuclear attack on allies – would it be worth starting a nuclear exchange? What will be the reaction on conventional attack on homeland?

Deterrence can easily turn into unwanted aggression, or can fail once the opponent will be able to count the consequences more precisely. This great deal of insecurity embedded in the concept of nuclear deterrence leads to continuous arm race. However, this arms race is not intended to stop the first strike, but to prevent the second strike capability of an enemy. This situation can fuel the potential of aggression – once my technical progress gets me out of the stale mate, I have strong incentive to initiate the first strike and prevent reestablishing the previous balance. Consequently, the opponent has incentive to initiate first-strike, before one’s disbalancing technology becomes operational. As prof. O’Connell mentions, this situation is further complicated not only by ‘inherent limitation in existing capacities to calculate the effectiveness of the others’ military technological capacity, but also from publicized exaggeration of opponents’ weapons and using worst case analyses to ensure maximum security’ (O’Connell, 1982. pp.46). In his view, nuclear deterrence may be just a period of time, during which two enemies are trying to break the stalemate. Action-reaction dynamic of deterrence is unstable and with given arm race it cannot be reproduced infinitely.

Another important criticism comes from organization theory perspective, represented especially by Scott Sagan. He challenges rationality of organizations responsible for the deterrence. ‘They have inherent limits on calculation and coordination and use simplifying mechanisms to understand and respond to uncertainty in the outside world.’ (Sagan & Waltz, 2003, pp.51) This leads to regular malfunction in routines and potential accidents. With ongoing proliferation, the probability of fatal malfunctions rises. These can have either form of technical accident (false alarms, accidental explosions) or agency failure (unauthorized use). Professor O’Connell underlines it: ‘The logic of technology whether civil or military is now global but there is no hope of social organization matching that logic for another generation’ (O’Connell, 1982. pp.46).
Conclusion

Nuclear deterrence, the ability to turn an aggression into an irrational act by having potential to inflict unbearable costs to the aggressor, emerged as soon as at least two actors developed nuclear weapons and the means to deliver them. Despite serving more purposes in various ways in different regions of the world, nuclear deterrence of the Cold War era was symbolized by the outstanding hegemony of two nuclear superpowers and by the terminal mechanism of MAD. With the fall of Iron Curtain, nuclear deterrence achieved new qualitative range. While the irrationality of nuclear exchange among leading powers went beyond the Cold War limits and nuclear deterrence as a way of world domination is becoming obsolete, in the regional conflicts it may play increasing role. With the loss of bipolarity and two possible protectors, military nuclear technology becomes the tool of ultimate survival in the eyes of some actors.

In spite of the very slow proliferation during the last two decades, it is more than possible that other countries will try to develop nuclear armament. It is not only question of non-democratic states but also of democratic countries like Japan, South Korea or some countries in Latin America, which may reconsider their non-nuclear status. Although USA and other western possessors of nuclear weapons may be deemed as protectors of their unarmed allies, their rational base of their willingness to respond to nuclear threats to these allies may be questioned.

Unfortunately, nuclear proliferation and nuclear deterrence may hardly increase stability and peace, as it is sometimes suggested. Post Cold War deterrence is being undertaken now in a more complicated and interconnected world, where setting exact action-reaction rules in terms of nuclear engagement is impossible. Without these rules, nuclear deterrence is more an ad-hoc craft than a well working mechanism. The instability is underlined by possible organizational malfunctions and agency failures, especially considering recent rise of rootless threats, like terrorism, which cannot be responded by standard military strategies.

Nuclear deterrence will remain part of our world, but it can hardly regain the strategic dominance it had in the period that ended twenty years ago. Both global and regional actors will have to incorporate the potential of nuclear retaliation into their strategies, their range of actions will be narrower, but this will not stop the actions, which shift the balance of power.

Martin Vlachynsky 2009; Prepared for Theories and Concepts in International Relations class, University of Aberdeen

Pdf version download

References

Albright, David. 1994. South Africa and the affordable bomb. Bulletin of the atomic scientists. 50(4), pp. 37-47. Available at http://books.google.com/books?id=VAwAAAAAMBAJ&pg=PA37&dq#v=onepage&q=&f=false [Accessed at November 22 2009]

Betts, Richard K., 1987. Nuclear blackmail and nuclear balance. Washington, D.C.: Brookings Institution Press.

Boniface, Pascal. 1998. French Nuclear Weapons Policy After the Cold War. [pdf] The Atlantic Council of the United States. Available at http://www.acus.org/docs/9808-French_Nuclear_Weapons_Policy_After_Cold_War.pdf [Accessed November 22 2009]

Buzan, Barry. ed., 1987. The international politics of deterrence. London: F. Pinter.
Dunne, T., Kurki, M. & Smith, S. eds., 2007. International relations theories : discipline and diversity. Oxford : Oxford University Press.

Cohen, A. & Frankel, B., 1991 Opaque nuclear proliferation. In: Frankel, Benjamin. ed., 1991.Opaque nuclear proliferation: methodological and policy implications. London, England; Portland, OR: F. Cass,

Evron, Yair. 1991. Opaque proliferation: the Israeli case. In: Frankel, Benjamin. ed., 1991.Opaque nuclear proliferation: methodological and policy implications. London, England; Portland, OR: F. Cass,

Frankel, Benjamin. ed., 1991.Opaque nuclear proliferation: methodological and policy implications. London, England; Portland, OR: F. Cass,

Freedman, Lawrence. 2004. Deterrence. Cambridge: Polity Press.

Kaysen, C. McNamarra, R.S. & Rathjens, G.W., 1991. Nuclear weapons after the Cold War. Foreign Affairs, 70 ( 4), pp. 95-110.

Krepon, Michael. 2003. The Stability-Instability Paradox, Misperception, and Escalation Control in South Asia. [pdf] Washington DC: South Asia Program Available at http://www.stimson.org/southasia/pdf/kreponmay03.pdf [Accessed November 17 2009].

Lieber, K.A. & Press, D.G., 2006. The End of MAD? The Nuclear Dimension of U.S. Primacy. International Security, 30 (4), pp. 7–44

Mandelbaum, Michael. 1981. The nuclear revolution : international politics before and after Hiroshima. Cambridge University Press.

Mearsheimer, J.J. 2007 Structural realism. In: Dunne, T., Kurki, M. & Smith, S. eds., 2007. International relations theories : discipline and diversity. Oxford : Oxford University Press.

O’Connell, J., 1982. What is deterrence? In: Newman, B. & Dando, M. eds., 1982. Nuclear deterrence: implications and policy options for the 1980s. Tunbridge Wells, Kent : Castle House Publications.

Sagan, S.D. & Waltz, K.N., c2003. The spread of nuclear weapons: a debate renewed : with new sections on India and Pakistan, terrorism, and missile defense. New York; London: W.W. Norton.

Segal, G. Moreton, E. Freedman, L. & Baylis, J., 1983. Nuclear war and nuclear peace. London: Macmillan.

Arms Control Association. 2000. Russia Approves Topol-M; Warns Missile Could Defeat U.S. Defense. [Online] Available at http://www.armscontrol.org/act/2000_06/topoljun [Accessed at November 23 2009]

GlobalSecurity.org. [200-]. Weapons of Mass Destruction (WMD) – Strategic Doctrine. [Online] Available at http://www.globalsecurity.org/wmd/world/israel/doctrine.htm [Accessed at November 22 2009]

No related posts.

Náš demonštratívny svet sa skladá len z dvoch krajín: Slovenska a Číny. Vyrábajú sa len dva produkty: syr (v kilogramoch) a topánky (v pároch). Každý deň sa produkuje 10 hodín.

Absolútne výhody

Teória absolútnych výhod bola rozpracovaná už Adamom Smithom. Základný predpoklad je, že každá z krajín je lepšia než tá druhá v produkcii jedného z výrobkov. Konkrétny príklad:

Predpokladajme, že vo svete bez obchodu budú obe krajiny produkovať každý z výrobkov polovicu času. Teda výsledok dennej produkcie bude takýto:

A teraz si predstavme, že sa zavedie obchod a každá z krajín sa špecializuje na to, v čom je lepšia:

Medzinárodný obchod priniesol svetu o 25 kíl syra a 20 párov topáok viac.

Komparatívne výhody

Čo ak je jedna z krajín lepšia vo výrobe oboch produktov? Bude sa obchodovať? A kto bude čo vyrábať? Túto otázku rozpracoval v teórii komparatívných výhod David Ricardo (hoci nebol prvý, čo sa ňou zaoberal). Príklad:

Výsledok bez obchodu:

Čína má výhodu v produkcii oboch výrobkov, ale v topánkach je oveľa lepšia (10x) ako v syre (5x). Preto sa zameria na produkciu topánok, jej alternatívne náklady sú nižšie (1 pár topánok ju stojí obetu 0.5kg syra) oproti Slovensku (kde 1 pár topánok stojí 1kg syra). Predpokladajme, že celková úroveň oboch výrobkov nesmie byť menšia, ako v prípade bez obchodu. Preto:

Čína presunula časť výroby od syra k topánkam, výpadok vynahradí orientácia Slovenska na syr. Svet si vďaka obchodu polepšil o 5 párov topánok denne.

Posledná otázka, ktorú treba zodpovedat: Svet získa, ale nestratí jedna krajina na úkor druhej? Nie. Slovensko má prebytok 5kg syra a Čína 10 párov topánok denne. Slovensku chýba 5 párov a Číne 5kg syra. Nezáleží, či Čína kúpi 5kg syra za 9 alebo 7 párov topánok, v oboch prípadoch budú mať oba štáty viac, ako v príklade bez obchodu.

Takže keď vás zase bude politik, alebo lobysta tej-ktorej komory presviedčať, že obchodné bariéry (veď len také maličké…) pomôžu Slovensku, už viete, že je to populistická blbosť.

Related posts:

1. Kto vlastní internet?
2. Bojovníci proti kríze: O (ne)účinnosti fiškálnych stimulov
3. Fiškálna nerovnováha na Slovensku a v EÚ

When mentioning enormous art prices, we mainly remain in the realm of contemporary art. Out of the ten most expensive art pieces, nine items were created after 1900 and five in a post WWII period (Whats Art, 2009). What are the mechanisms which are driving up price of contemporary art?

Let’s look at the frame. There are two basic contemporary art markets and two types of interaction on them. Interaction can be either in a form of auction, or direct sale (often with an agent acting as an intermediary). Considering markets, primary market deals art pieces coming directly from studios and artists themselves. On the other hand, secondary (or resale) market deals production of both living and dead artists, which is owned usually by private collectors.

Although the border between these markets is a bit foggy, there is a certain difference in market behavior. Primary market collectors are often more risk takers, each aiming at single emerging author and creating long term personal involvement with an author (Rocco & Thorton, 2009b). Nevertheless, it is the resale market which boasts the record prices; therefore we will try to keep its perspective.

What factors shape the supply side? Most important to consider is the heterogeneity. Art is highly unique, but it depends on the buyer’s motivation, if he is able to accept de Kooning as a substitute of Bacon. While on primary market probably not, more investment oriented resale buyer may consider it. Baumol (1985) in his canonical work considers private collectors as monopolists; however having in mind the latest boom and bust of contemporary art market (Times Online, 2009), I believe secondary contemporary art market is fuelled by broader range of motivations and allows substitution to some extent.

Primary market is influenced by its specific production function. Art is a risky employment, with strong non-pecuniary returns (this topic is broadly covered in [Cowen & Tabarrok, 2000]). Outcome can be improved by adding capital or workforce only in a very limited way; higher productivity of artist can often change the inner character of his production. Artist’s death has another serious impact on the supply side – it further lowers the reproducibility to zero.

Secondary market is supplied mainly by private collectors, who can retain production of the primary market. With virtually constant primary production, all supply fluctuations are influenced by global market and business cycle and reflecting investment and speculation motives, with personal and corporate bankruptcies (and subsequent collections’ sell offs) on the one hand and art as a security on the other. Similarities and differences (no dividend and no asset based technical value) between stock market and art market are broadly described in Baumol (1985).

Therefore the supply of resale market is bounded with ‘boom and bust’ excess or insufficient liquidity, where market price is just a subjective indicator for proper timing of holding or selling private collections. Ceteris paribus supply is constant in relation with price.

The key factor of contemporary art demand is to decompose the utility value of such art. Sagot-Duvauroux suggests three components of art’s value – physical properties, date of sale and place of sale (Sagot-Duvauroux, 2003). I add the fourth one – a buyer. While on the metal sheets market object is far more important than the subject of exchange, on the art market the person of buyer and its characteristics are crucial and most complicated variable.

Physical properties of an art have various influent over buyers pricing (oiled canvas has zero alternate use compared to alternate use of 8601 diamonds on Hirst’s For the Love of God), but this contribution can be considered fixed. Physical property involves also author’s signature, which is a form of branding (Sagot-Duvauroux, 2003) and symbolizes cultural, national and historical value of the art. This value is obviously variable of time and cultural trends.

Considering globalize and open world with excellent communication channels and abstracting local taxes and other distortions, the variable of place of sale can be omitted in our analysis.

Most important component is buyer’s interest. Art serves two kinds of interest – speculative and psychological. Speculative interest is related with cyclical behavior already mentioned in the supply side analysis. Demand is driven by potential gains (price growth compared to inflation and alternate investments) and risks (change in the market mood, discovery of lost pieces). Again, price is more a buy-sell indicator.

Psychological factors are of two kinds:

1. Aesthetic pleasure – negative elasticity. Buyer’s satisfaction grows with rising number of art pieces acquired for the same price.

2. Effects of prestige – positive elasticity. Satisfaction comes from ownership of prestigious expensive art piece, or from winning a bidding war – an example of Veblen good. High price of an art piece can be considered an internal part of his characteristics

We see basic background of the mechanism; how this mechanism drives the prices of contemporary art upon the prices of other art styles and makes art one of the priciest product on the global market?

The process begins at the stage of creation. As Cowen and Tabarok (2000) write, the cognoscenti (art consumers with special taste) have to outbid the masses and prevent the artist from mass production. As we described, subsequent art market has characteristics of monopoly with minimal options for substitution and extremely limited supply (especially when compared to the vast numbers of potential buyers). Finally, an institute of minimal price comes to question – both dealers and auction houses often use guaranteed minimal price to protect artist’s and institution’s reputation, which may be damaged by unexpectedly low price. (Salmon, 2008). This makes the prices downward-rigid to some extent.

Such a limited supply meets with the demand for contemporary art. This has cyclical component, which drives the prices up in conjecture times. As we cannot say contemporary art is more aesthetic than renaissance art or impressionists, the pleasure component does not have specific influence; however the effect of Veblen good is important.

Contemporary art can be considered kind of a top fashion, which well serves the prestige of both individuals and corporations. Due to the perceived ability to hold value in a long term, they even tend to shift consumption of other luxury goods (yachts, cars, social events…) to consumption of art during recession (Rocco & Thorton, 2009a), thus moderating the potential market price drops.

This combination of market structure, prestigious position of the most fashionable art and recent years of global prosperity and subsequent hunt for investments drives the prices of contemporary art up.

Martin Vlachynsky

Prepared for Business Economics class, University of Aberdeen.

Slovak translation

pdf version

References

Baumol, William J., 1985. Unnatural value: Or art investment as floating crap game. Working Papers Number: 85-25 C.V. Starr Center for Applied Economics, New York University, [Online] Available at http://econ.as.nyu.edu/docs/IO/9398/RR85-25.pdf [Accessed 29 November 2009]

Cowen, T. & Tabarrok, A., 2000. An Economic Theory of Avant-Garde and Popular Art, or High and Low Culture. Southern Economic Journal, [Online]. 67(2), pp. 232-253
Available at http://mason.gmu.edu/~atabarro/AvantGarde.pdf [Accessed 28 November 2009]

Rocco, F. & Thorton, S., 2009a. Suspended animation. The Economist: Special report, 393(8659), pp. 3-6.

Rocco, F. & Thorton, S., 2009b. New or secondhand. The Economist: Special report, 393(8659), pp. 6-7.

Salmon, Felix. 2008. The Economic Paradoxes of Contemporary Art. Portfolio.com [Online] Available at http://www.portfolio.com/views/blogs/market-movers/2008/07/28/the-economic-paradoxes-of-contemporary-art/ [Accessed 1 December 2009].

Sagot-Duvauroux, D., 2003. Art prices. In: R. Towse, ed. 2003. A handbook of cultural economics. Edward Elgar Publishing. [Online] Ch.5.

Times Online, 2009. How the contemporary art bubble burst [Online] Available at http://entertainment.timesonline.co.uk/tol/arts_and_entertainment/visual_arts/article6275738.ece [Accessed 29 November 2009] Whats Art, 2009. Top 10 Most Expensive Art [Online] Available at http://whats-art.blogspot.com/2009/04/top-10-most-expensive-art.html [Accessed 1 December 2009].

Related posts:

1. Prečo Pollock stojí 140 miliónov?
2. Rakuskaskola.sk – Nový free market web
3. Free market videá so slovenskými titulkami

Teda, ani nie tak demografia, ako skôr výkyvy (krásne zubaté slovo, škoda že vývyvy nič neznamená) populačného trendu. Pravidelné hospodárske cykly sa tradične pripisujú zmenám zásob (Kitchinove cykly), či skokovému technickému pokroku (Kondratievove cykly), ake dnes sa na problém pozrieme práve z pohľadu populačných zmien. Životný cyklus jendotlivca zaujal ekonómov už dávno, stačí spomenúť Friedmana. Bombastickú chuť mu dal až Harry Dent, ktorého kniha Great Boom Ahead z roku 1993 skončila ako bestseller.

Dent v 80. rokoch vytvoril teóriu spotrebnej vlny (Spending Wave) založenú na jednoduchom princípe. Ľudia majú tendenciu spotrebovávať najviac v štyridsiatke – kupuje sa najväčší dom, platia sa nároční tínedžeri, máme niekoľko rodinných áut, dovolenky, chatu. S postupujúcim vekom spotreba prirodzene zase klesá. Ak tento cycklus agregujeme na celé obyvateľstvo, boom&bust je na svete. Keď je (z nejakého dôvodu, najčastejšie štátnej propopulačnej politiky) v obyvateľstve najväčší podiel štyridsiatnikov, máme hospodársky boom. Keď začnú týto baby boomeri odchádzať do dôchodku, nastane naopak pokles celého hospodárstva.

Dent, vzdeláním nie ekonóm, ale finančný profesionál, využil túto teóriu na zostavenie niekoľko odvážných predpovedí – ktoré zlyhali. Jeho prognózy o tom, že index Dow Jones koncom prvého desaťročia dosiahne hranicu 40,000 bodov, mu vyniesli titul "Ultimátny Šarlatán" Ako správny biznisman má za sebou samozrejme silné promo, a tak na jeho stránkach sa dočítate niečo presne opačné. Osobne som v tomto skeptik, ale čo skutočne (ne)predpovedal môžu prezradiť len majitelia prvých vyadaní jeho kníh. Každopádne Dentove investičné rady založené na demografii (a občasné zásahy do čierneho) mu vytvorili skupinu oddaných priaznivcov ktorí ho označujú za zvestovateľa krízy, podobne ako Petra Schiffa. (Čo je podla mňa pekná blbosť, ale budiž)

Vytvorenie teórie a jej praktické aplikovanie sú dve rozdielne veci, a Dentov neúspech nezastavil iných na tejto ceste. V nedávnom reporte od Barclays (originál bohužial len za lóve) analytik Tim Bond podal detailnejšie vysvetlenie krízy, založené na demografickom vývoji. Za krízu môže populačne podmienená zmena v dopyte po investíciách obyvateľov USA. Na začiatku 80.rokov tam generácia povojnových baby boomerov začala vo veľkom šporiť na dôchodok na 401k účtoch (špeciálny, dočasne daňovo zvýhodnený účet, tvorený portfóliom investičných produktov od akcií po dlhopisy, kam môžu zamestnanci presmerovať časť svojich príjmov, s prípadným príspevkom zamestnávateľa – náš druhý pilier prenesený do extrému).

Bežní americkí obyvatelia zrazu začali po celom svete zháňať investície, ktoré v odpovedi začali  neprirodzene rásť. Prvé problémy sa prejavili v roku 1997 pri ázijskej kríze, ďalším krokom bola internetová bublina v 2001 a vrchol tu máme dnes. Baby boomeri idú vo veľkom do dôchodku a investície vytvorené na ich dopyt padajú ako domčeky z kariet (v prievane).

Táto teória sa okamžite dočkala kritiky priamo od Dentových ľudí, ktorí považujú 401k účty bežných Američanov za príliš bezvýznamné. Rozhodujúci sú bohatí ľudia (ktorí na dôchodok "sporia" inak) a ich spotreba, nie úspory.

Akademická obec Denta pomerne ignoruje (nepodarilo sa mi nájsť relevantnú kritiku), avšak dovolím si tvrdiť, že postaviť však celú teóriu na niečom, ako je demografický vývoj, je mierne povedané zcestné. Nielenže to ignoruje dôležité faktory, ako je úroková miera, alebo fiškálna politka. Už samotný predpoklad akéhosi homogénneho demo-ekonomického vývoja ťažko nájde predobraz v reálnom svete. Demografický vývoj vo svete je veľmi rozdielny – taká Čína má kompletne iné zloženie obyvateľstva ako Nemecko. A aj v samotnom USA spomínaný demografický prechod vďaka imigrantom prebieha vcelku pokojne.

Ak by aj prebiehal demografický prechod tak, ako si ho predstavuje táto teória, neznamená to ešte nič. Samotní Dentovi obhajcovia si vo vyššie spomínanom článku dali protiargument: Ak nemajú vplyv 401k účty, (pretože bohatí sa správajú inak), prečo by mala mať vplyv spotreba? Bohatí investujú (z pohľadu životného cyklu) inak ako stredná vrstva, teda je možné, že aj spotrebovávajú inak ako stredná vrstva (Hugo Hefner necháva pozdravovať). Ak teda už nepríjmeme rovno Friedmanovu teóriu permanentného príjmu a vyhladenej spotreby.

Starnutie obyvateľstva určite nie je bez vplyvu na ekonomický vývoj (pretože na ten má vplyv všetko). Ale veriť, že nás čaká dekáda marazmu len preto, že sme o niečo zostarli, je prehnané. Ale dobre sa o tom píšu blogy a platené finančné newsletters.

Related posts:

1. Marxizmus s triezvou hlavou
2. Nobelova cena za ekonómiu 2009
3. Ekonomický experiment na vlastnej koži