Tom Palmer je právom označovaný ako “free market globetrotter”. Ako člen Atlas Foundation a Cato Institute navštevuje prevažne krajiny tretieho sveta, kde sa snží popularizovať myšlienky voľného trhu. O tom, o jeho činnosti za železnou oponou, ale aj o práve na držanie zbraní – rozhovor v .týždni.

Palmerove osobné stránky.

Tom G. Palmer

Related posts:

1. Filozofia slobody – video
2. Rakuskaskola.sk – Nový free market web

„Myslím si, že som určite urobil mnoho chýb. Jedna z nich bola, že som príliš veril ekonómom. Myslel som, že sú experti, vedci a že presne vedia, čo robia. Podporoval som ich aj v situáciách, keď som s nimi nie veľmi súhlasil a myslím si, že práve to bola tá chyba. Ekonomická reforma by bola ťažká tak či tak, no oni jej nielen že nepomohli, ale ju ešte viac skomplikovali.“

Václav Havel via LSE Public Lectures, 20 Years After the Collapse of the Iron Curtain: Have our dreams come true? (A odporúčame pravidelne počúvať celý podcast tu.)

Blogpost nájdete aj tu a tiež na NHF blogu.

No related posts.

Rozhodující věcí je spíše následující: euro umožní nové úvěry, ale neukázní státy. Umožní zadlužení států dosáhnout takových výšek, že narazí na své přirozené hranice, zrovna tak jako na své přirozené hranice narazilo národní zadlužení. Nejpozději v okamžiku, až nový centrální stát nebude moci získat žádné další úvěry, dojde k návratu k inflační politice 70. let. Žádná ujišťování státem placených zastánců evropské měnové unie na tom nemohou nic změnit. Euro povede k inflaci. Nahrazuje pouze národní kartely těch, kteří těží z inflace, kartelem evropským a ztěžuje tak občanům možnost chránit se před zásahy tohoto velkého státu. I kdybychom vytvořili evropskou ústavu, kde by byly předepsány hranice pro zadlužení států, a zavázali ECB k určité politice, nemůžeme tomuto vývoji předejít. Takové psané podmínky jsou bezmocné, pokud je nesdílí veřejné mínění a v tomto okamžiku situace vypadá tak, že veřejné mínění inflaci a státní zadlužení toleruje. Němci strpěli, že některá ustanovení Maastrichtské smlouvy, která účastníci měnové unie stanovili na základě objektivních kritérií, byla hrubě porušována. Totéž můžeme očekávat i v budoucnu, pokud nedojde k žádnému zásadnímu obratu veřejného mínění. A jak by k takovému obratu mělo dojít, když všechny vzdělávací instituce od základní školy až po univerzity jsou v rukou státu, když veškeré rozhlasové a televizní vysílání vyžaduje státní licenci a když státní soudy vycházejí z toho, že svoboda smýšlení již není nespornou zásadou?

ECB a euro nepřinesou pouze inflaci, ale podpoří také centralizaci politických institucí. Lze předpokládat, že národní státy se nejprve dostanou do finanční a později i politické závislosti na novém centrálním státu. Jak budou členské státy Evropské unie ztrácet úvěrovou důvěryhodnost, budou dostávat i méně úvěrů na svůj vlastní účet. Namísto toho bude muset za úvěry ručit Evropská komise, která díky svým stanovám zůstala doposud prakticky nezadlužená. Je možné, že se Komise omezí na roli ručitele. Je ale také představitelné, že si bude sama brát úvěry, aby takto získané peníze sama použila v členských státech. V každém případě budou předlužené národní státy finančně a politicky závislé na novém centrálním státu. Ke stejnému vývoji došlo v mnoha zemích v rámci jednotlivých národních států.

…

Německo bude stále více pod křídly bruselského molocha, který zastíní všechny dosavadní despocie našeho kontinentu. Bruselský stát se nebude zdráhat vzít dříve či později do svých rukou rozdělování úvěrů, za které bude sám ručit, aby se tak v očích všech evropských občanů stal nepostradatelným. To je v povaze věci. Moc politiků pramení z vážnosti, které požívají u občanů. Proč by měli ti, co tahají za provázky v Bruselu, pracovat a přenechat národním politikům, aby sklízeli úspěch? Dříve či později budou instituce národního státu blahobytu (především sociální pojištění) „harmonizovány“, tedy převedeny pod dohled bruselských organizací.

Ve svém důsledku přinesou ECB a euro dva druhy snah, na jedné straně vznik a rozvoj centrálního evropského státu blahobytu, a na druhé hromadění dluhů ve jménu tohoto nového centrálního státu. Oba jevy povedou dříve či později ke kolapsu – buď dojde ke zhroucení v důsledku hyperinflace nebo ke zhroucení všemocného centrálního státu pod tíhou jeho vlastní neefektivnosti. Pokud nedojde k zásadnímu obratu, nechystá pro nás budoucnost nic dobrého: buď opakování roku 1923 (v Německu), nebo nový Sovětský svaz.

Guido Hulsmann

Related posts:

1. Prežije Euro rok 2010?
2. Je 300 euro za ligu majstrov veľa?
3. EÚ sa chystá nasypať NaCl do rany

Tim Evans je významný britský libertarián, ktorý aspoň tak trocha ovplyvnil každého z nás, kedže bol poradcom expremiéra Čarnogurského (ktorý sa tiež ukázal, asi prehodiť vľúdne slovo).

Evansova prednáška mala jednu hlavnú líniu: nemôžeme dopustiť, aby sa do histórie zapísalo mylné vysvetlenie hospodárskej krízy, tak ako sa to stalo počas Veľkej Depresie. Vtedy sa vytvoril mýtus krachu trhov a mocného tatka Roosvelta, ako záchrancu ľudí. (K príčínám a priebehu Veľkej depresie odporúčam články v Terra Libera tu a tu).

Podobne dnes je v mainstreame podsúvaný obraz zkolabovaného neoliberálneho kapitalizmu, neriadeného trhu a vlád, ktoré svojimi bailoutmi a novými pravidlami zachraňujú svet pred hamižnými kapitalistami v cylindroch. Pritom táto kríza vznikla aj vďaka tomu, že sme sa nepoučili z (nesprávne vyloženej) histórie.

Evans pripomenul, to čo pravidelný čitateľ tuná tohotok snáď už vie: zriadenie, kde 50% príjmov odovzdávame vláde a byrokracii (naschvál nepíšem štátu), kde najdôležitejšiu úlohu – tvorbu peňazí – má v rukách úzka partia úradníkov, ktorá si tlačí papiere podla chuti, nálady a objednávky, tak takéto zriadenie nie je možné nazvať slobodným trhom ani v zlom sne po vdýchnutí odlakovaču.

Prednáška sa niesla v pomerne populárnom duchu, vzhľadom ku viac-menej všeobecnému zameraniu poslucháčov, napriek tomu zaznelo zopár ideí na zamyslenie aj pre pokročilejších učedníkov. Najmä jedna z nich často absentuje ako u liberálov, tak ich ľavicových odporcov – a síce, že kapitalista nechce kapitalizmus. Ako povedal Evans: "Keď kapitalista večer zaspáva, netúži po ničom inom, ako zobudiť sa vo svete, kde ho pred konkurenciou chránia monopoly a štátne regulácie."

Netreba zabúdať, že záujmy politikov a spriatelených korporácii v narúšaní trhu idú často spolu ako Pat a Mat. Akurát sú šikovnejší…

Celá prednáška je na stránkach inštitútu.

Tim Evans

Related posts:

1. Meliško o ekonómii: Milujem kapitalizmus vďaka sprcháču!
2. Meliško o Slotovi: Aby sme nekŕmili tých, čo nechcú pracovať…
3. Marxizmus s triezvou hlavou

Teda, ani nie tak demografia, ako skôr výkyvy (krásne zubaté slovo, škoda že vývyvy nič neznamená) populačného trendu. Pravidelné hospodárske cykly sa tradične pripisujú zmenám zásob (Kitchinove cykly), či skokovému technickému pokroku (Kondratievove cykly), ake dnes sa na problém pozrieme práve z pohľadu populačných zmien. Životný cyklus jendotlivca zaujal ekonómov už dávno, stačí spomenúť Friedmana. Bombastickú chuť mu dal až Harry Dent, ktorého kniha Great Boom Ahead z roku 1993 skončila ako bestseller.

Dent v 80. rokoch vytvoril teóriu spotrebnej vlny (Spending Wave) založenú na jednoduchom princípe. Ľudia majú tendenciu spotrebovávať najviac v štyridsiatke – kupuje sa najväčší dom, platia sa nároční tínedžeri, máme niekoľko rodinných áut, dovolenky, chatu. S postupujúcim vekom spotreba prirodzene zase klesá. Ak tento cycklus agregujeme na celé obyvateľstvo, boom&bust je na svete. Keď je (z nejakého dôvodu, najčastejšie štátnej propopulačnej politiky) v obyvateľstve najväčší podiel štyridsiatnikov, máme hospodársky boom. Keď začnú týto baby boomeri odchádzať do dôchodku, nastane naopak pokles celého hospodárstva.

Dent, vzdeláním nie ekonóm, ale finančný profesionál, využil túto teóriu na zostavenie niekoľko odvážných predpovedí – ktoré zlyhali. Jeho prognózy o tom, že index Dow Jones koncom prvého desaťročia dosiahne hranicu 40,000 bodov, mu vyniesli titul "Ultimátny Šarlatán" Ako správny biznisman má za sebou samozrejme silné promo, a tak na jeho stránkach sa dočítate niečo presne opačné. Osobne som v tomto skeptik, ale čo skutočne (ne)predpovedal môžu prezradiť len majitelia prvých vyadaní jeho kníh. Každopádne Dentove investičné rady založené na demografii (a občasné zásahy do čierneho) mu vytvorili skupinu oddaných priaznivcov ktorí ho označujú za zvestovateľa krízy, podobne ako Petra Schiffa. (Čo je podla mňa pekná blbosť, ale budiž)

Vytvorenie teórie a jej praktické aplikovanie sú dve rozdielne veci, a Dentov neúspech nezastavil iných na tejto ceste. V nedávnom reporte od Barclays (originál bohužial len za lóve) analytik Tim Bond podal detailnejšie vysvetlenie krízy, založené na demografickom vývoji. Za krízu môže populačne podmienená zmena v dopyte po investíciách obyvateľov USA. Na začiatku 80.rokov tam generácia povojnových baby boomerov začala vo veľkom šporiť na dôchodok na 401k účtoch (špeciálny, dočasne daňovo zvýhodnený účet, tvorený portfóliom investičných produktov od akcií po dlhopisy, kam môžu zamestnanci presmerovať časť svojich príjmov, s prípadným príspevkom zamestnávateľa – náš druhý pilier prenesený do extrému).

Bežní americkí obyvatelia zrazu začali po celom svete zháňať investície, ktoré v odpovedi začali  neprirodzene rásť. Prvé problémy sa prejavili v roku 1997 pri ázijskej kríze, ďalším krokom bola internetová bublina v 2001 a vrchol tu máme dnes. Baby boomeri idú vo veľkom do dôchodku a investície vytvorené na ich dopyt padajú ako domčeky z kariet (v prievane).

Táto teória sa okamžite dočkala kritiky priamo od Dentových ľudí, ktorí považujú 401k účty bežných Američanov za príliš bezvýznamné. Rozhodujúci sú bohatí ľudia (ktorí na dôchodok "sporia" inak) a ich spotreba, nie úspory.

Akademická obec Denta pomerne ignoruje (nepodarilo sa mi nájsť relevantnú kritiku), avšak dovolím si tvrdiť, že postaviť však celú teóriu na niečom, ako je demografický vývoj, je mierne povedané zcestné. Nielenže to ignoruje dôležité faktory, ako je úroková miera, alebo fiškálna politka. Už samotný predpoklad akéhosi homogénneho demo-ekonomického vývoja ťažko nájde predobraz v reálnom svete. Demografický vývoj vo svete je veľmi rozdielny – taká Čína má kompletne iné zloženie obyvateľstva ako Nemecko. A aj v samotnom USA spomínaný demografický prechod vďaka imigrantom prebieha vcelku pokojne.

Ak by aj prebiehal demografický prechod tak, ako si ho predstavuje táto teória, neznamená to ešte nič. Samotní Dentovi obhajcovia si vo vyššie spomínanom článku dali protiargument: Ak nemajú vplyv 401k účty, (pretože bohatí sa správajú inak), prečo by mala mať vplyv spotreba? Bohatí investujú (z pohľadu životného cyklu) inak ako stredná vrstva, teda je možné, že aj spotrebovávajú inak ako stredná vrstva (Hugo Hefner necháva pozdravovať). Ak teda už nepríjmeme rovno Friedmanovu teóriu permanentného príjmu a vyhladenej spotreby.

Starnutie obyvateľstva určite nie je bez vplyvu na ekonomický vývoj (pretože na ten má vplyv všetko). Ale veriť, že nás čaká dekáda marazmu len preto, že sme o niečo zostarli, je prehnané. Ale dobre sa o tom píšu blogy a platené finančné newsletters.

Related posts:

1. Marxizmus s triezvou hlavou
2. Nobelova cena za ekonómiu 2009
3. Ekonomický experiment na vlastnej koži

Pochádza zo starej gréckej politickej dynastie – jeho dedo Geórgios bol premiérom tri krát, jeho otec Andreas dva krát (skončil v roku 1996). Narodil sa v USA a jeho matka je Američanka (jeho otec bol nútený emigrovať pre obvinenie z trockismu, ktorý bol neprijateľný pre vtedajší rádoby fašistický režim diktátora Metaxasa). Študoval v Toronte, na Harvarde, Štokholme a aj na LSE. Na rozdiel od otca, ktorý bol profesorom ekonómie, sa venoval hlavne sociológii.

Zatiaľ čo jeho otec Andreas viac ako zapasoval do gréckej, korupciou prežranej, macho nacionalistickej politiky, o jeho synovi sa občas tvrdilo (a tvrdí), že sa na to príliš nehodí a nemá potrebné vodcovské vlastnosti. Má nemá, do dnešného dňa si zapísal viacero úspechov, najmä v oblasti zmierenia Grécka s Tureckom medzinárodne, ale aj v menšej mierke na Cypre. podobne sa vyobjímal s Albáncami a snažil sa mierniť napätie s Macedónskom, pardon – s FYROM. Spolu s Olofom Palmem aktívne podporoval šírenie ľudských práv a vzdelávania dospelých, za čo získal zopár ocenení. (Inak, Švédom kamarátstvo s ním nosí smolu – Olof bol zavraždený, podobne aj ďalšia jeho kamarátka Anna Lindh). Výrazne sa zaslúžil o pridelenie Olympijských Hier Aténam v roku 2004 (a ktoré skončili v ťažkom mínuse). A ozaj, je aj prezidentom socialistickej internacionály.

Teda, takto nejako si predstavujem lavicového politika! Keď už prehajdákať peniaze, tak nech sa aspoň všetci milujú. No ale teraz k tej ekonomike.

Na to sa teba vrátiť ešte k jeho otcovi. Už poznámka o trockizme niečo naznačila, každopádne, Andreas cez vojnu získal na Harvarde PhD v ekonómii. Neprekvapím, že ho to neťahalo k Hayekovi, ale viac (oveľa viac) ku Keynesovi. Učil ekonómiu na Harvarde, Berkley a v Minnesote. Vrátil sa do Grécka, znova z neho ušiel (no, boli to divoké časy) a znova sa vrátil. Po páde vojenskej junty v 1974 pán profesor odložil akademickú rezervovanosť, založil PASOK a začal vládnuť pomocou úderného populizmu a zadlžovania. Svojím pôvodným chlebodárcom sa príliš nezavďačoval. K USA mal veľmi rezervovaný postoj, hoci nevystúpil z NATO, ako sľuboval v predvolebnej kampani, podobne aj pri vstupe do Európskeho Spoločenstva sa snažil prehodnotiť podmienky vstupu.

Aký bude jeho syn sa ešte uvidí. Jeho chovanie je oveľa umiernenejšie (zase ho každú chvílu nenaháňali diktátori a junty, ako jeho otca), avšak intelektuálne pozadie je jasné. Má putá s Josephom Stieglitzom (ozaj si ho nemýlte s Hugom), ktorý nie je práve veľmi free market ekonóm. Pred voľbami slúbil minúť €3 mld. na stimulačný balík (veľmi inovatívne riešenie). Tvári sa, že súčasný obrovský dlh je mucha a vlastne netreba robiť nič extra. Odbory považuje za spojencov (i keď mu to ani v najmenšom nezabezpečuje istotu pred štrajkami) a z krízy viní špekulantov, bankárov a najskôr aj kyklopov.

Lenže v Grécku je to – iné. Na výber sú dve strany, príčom konzervatívna Néa Dēmokratía nie je o moc lepšia, ich odhalené zametanie grandióznych problémov pod koberec bolo dosť zahanbujúce. Gréci desaťročia koketovali s komunistami a aj dnes majú hard core komunisti veľkú moc medzi ľuďmi. Stačí sa prejsť po Exarchii. Akékoľvek narušenie sociálneho systému má za následok tvrdé štrajky. Silný nacionalizmus spôsobuje aj nie veľmi pekné nazeranie na EÚ a jej návrhy, ktoré sú pri najmenšom podozrení považované za útok na Grécko (obzvlášť ak v tom majú prsty Nemci). A v tomto svete je zrazu Papandreou premiérom s defaultom za dverami.

Ak bude chcieť uspieť, musí sa pripraviť na tvrdý boj s masami, slzy matiek, podpálené autá a takmer istú prehru v ďalších voľbách (to je asi to najhoršie). A hlavne – podobne ako ľudia v AA sa musí postaviť a povedať "Ahoj, volám sa Georgios a som zadĺžený…"

Zatiaľ na to nevyzerá. Napriek tomu, že byť v európe členom tohoto klubu je normálne.

Ak vás to zaujíma (ja viem, že nie), tu je jeho blog.

Vďaka za podporu na vybralisme!

George Papandreou

Related posts:

1. EÚ sa chystá nasypať NaCl do rany
2. Prežije Euro rok 2010?
3. Róbert Fico je dobrý politik

Odhaľuje v ňom šokujúce pomery v štátnej správe, ktoré vysvetľujú súčasnú zúfalú situáciu Grécka. Skvelá ukážka, ako sa sociálny štát môže zvrhnúť na monštrum. Prečítajte si celý rozhovor, pre prípad, že ste príliš leniví, pripravil som pár útržkov.

* LN Umíte určit jednu hlavní příčinu toho obrovského deficitu?

Letitý zvyk řecké vlády kupovat si voliče tím, že je zaměstná. Typický mladý Řek touží být státním zaměstnancem. Přijde vám to zvláštní? Jemu ne. Protože jakmile získá místo ve veřejném sektoru, získává definitivu. Už ho nikdy nevyhodí, až do důchodu.

* LN Tu definitivu má od prvního dne v práci?

Jistě. Formálně sice běží šestiměsíční zkušební lhůta, ale po jejím uplynutí nikdy nikoho nepropustí. Tudíž člověk, který v 25 letech vstoupí do státní služby, má před sebou 35 let garantovaného platu. A celoživotní penzi. Až umře, přejde penze na jeho manželku. A pokud by po něm zůstaly neprovdané dcery, dostanou státní penzi taky.

* LN Kdy se celoživotní garance pro státní zaměstnance zavedla?

To je už dávno. Je dokonce zakotvena v ústavě. Ovšem v ústavě se připouští i možnost ztráty místa ve veřejném sektoru, pokud by bylo zrušeno. Jenže místa ve veřejném sektoru se zásadně neruší, a když ano, tak za cenu ohromného odstupného. Bývalý ministr hospodářství jednou výslovně řekl, že PASOK ve svém slovníku nemá výraz propustit.

…

* LN Kde ve státním sektoru byste nejvíc škrtal?

Největší skupinu státních zaměstnanců tvoří učitelé. Řecko na školách prvního a druhého stupně zaměstnává čtyřikrát víc učitelů na žáka než Finsko. A pokud je finské sekundární školství považováno za evropskou špičku, ptám se, k čemu my potřebujeme čtyřnásobek učitelů. Nový premiér Papandreu se sice tváří, že proškrtá výdaje, současně ale oznámil, že přijme sedm tisíc nových učitelů. Přitom jich už teď máme asi o 80 tisíc víc, než by bylo třeba. No a když si vydržujete tolik učitelů, nakonec pořádně nepracuje žádný.

* LN Teoreticky můžete třídy rozdělit na čtvrtiny a každý učitel bude mít práci.

Někde by nepomohlo ani to. Před několika měsíci například vyšlo najevo, že na odlehlém ostrůvku Agios Efstratios provozují školu se čtyřiceti učiteli a deseti žáky.

…

* LN Tři měsíční platy. (aké je odstupné)

U nás je pro dlouholeté zaměstnance v soukromém sektoru stanoveno minimum 24 platů. Státním zaměstnancům se to ovšem zdá málo, takže dostávají někde 72, jinde 100 měsíčních platů. Peníze pro lidi, které stát ve skutečnosti vůbec nepotřebuje, neberou konce. A to je ústřední problém Řecka. Bohužel v Bruselu stav věcí v Řecku není znám. Ještě jim to nedošlo.

…

LN Kdy vlastně přezaměstnanost ve veřejném sektoru začala? Za starého Papandrea?

Papandreu starší (Andreas P., otec dnešního premiéra, vládl v letech 1981-1989 a 1993-1996 -pozn. red.) opravdu zavedl většinu věcí, které nás teď tíží. Třeba názor, že stát je třeba ovládnout svými lidmi – čímž se mimochodem podobal vašim komunistům. Člověk musel být členem strany, aby získal určité místo. Posiloval odbory. Profesoři na univerzitách se už nevybírali podle svých kvalit, volí si je studenti. Starý Papandreu, hrůza hrůz.

…

* LN Druhá fáze začíná vstupem do eurozóny?

Ano, v roce 2001. Vstup skýtal velké šance. Poprvé v historii jsme měli stabilní měnu. Firmy ani jedinci už nemusí kalkulovat s devalvací. Dřív spousta Řeků držela z opatrnosti úspory v cizině, ne v drachmách, ale v dolarech a švýcarských francích. Díky euru se Řecko stalo místem, kde si člověk může ukládat peníze. Investoři už se nemuseli bát, že jim devalvace znehodnotí investice. Těchto šancí jsme ale nevyužili. Zahraniční investice se blíží nule, Bulharsko jich dokázalo přilákat desetkrát, možná patnáctkrát víc než my. My jsme euro využili jen ke zdražování.

Celý článok tu.

Môj starší postreh k tomu, Ako gréckym študentom "pomáhajú" ich ľavicoví kamaráti

Related posts:

1. Revolučné Grécko (.týždeň)
2. Levice u mladých v Česku totálně propadla
3. PPP projekty – Partnerství státu a soukromého sektoru

Hans Rosling v akcii

Švéd Hans Rosling má obor trocha nezvyklý pre tieto stránky – je lekár. Pracoval v Mozambiku, kde okrem iného odhalil vypuknutie dovtedy neznámej paralytickej choroby. "Treťosvetové" skúsenosti ho priviedli až na dnešnú pozíciu riaditeľa Gapminder – neziskovej organizácie, ktorej cieľom je podpora rozvojových cieľov OSN, a to prostredníctvom "lepšieho porozumenia a použitia štatistických informácii" o rozvojovom svete. Ich vlastnými slovami, Gapminder je "moderné múzeum, pomáhajúce spraviť svet zrozumitelnejším pomocou internetu"

Kľúčovým nástrojom je Trendalyzer – animačný softvér, ktorý premieňa nudné tabuľky na animácie akčnejšie ako filmy Michaela Baya. Skúste sa ním pohrať, ak ho použijete pri prezentácii seminárky, áčko zaručené! Nanešťastie dáta sú v ňom zabudované, avšak je ich pomerne dosť veľa.

A ak chcete vidieť, ako taká profi prezentácia vyzerá, pozrite si nasledujúce video. Rosling nie je nudný patrón ani omylom – rozhodne to dopozerajte až do konca! (ok, tú reklamu na BMW už nemyslím).

Ale v prvom rade sledujte, čo sa vám snaží povedať – samo o sebe je to dosť zaujímavé aj bez grafíkov a bubliniek…

Rosling na Tede

P.S. wordpress sa z neznámych príčin rozhodol, že mi ani za xxx neuzná embedded kód v tele príspevku, takže sľúbené video je na bočnom paneli (kde snáď bude fungvať), alebo si kliknite na tento link …

Hans Rosling: New insights on poverty and life around the world

Related posts:

1. Chudoba vo svete klesá
2. Cesta za novou ropou – z rias, alebo ju vyrobí sama Zem?
3. Video: Stossel vs. Michael Moore – Funguje kubánske zdravotníctvo?

V prvom rade si treba vyjasniť, že reč je o marxizme “západnom”, “katedrovom” či “intelektuálnom”. Slovákovi sa ako obraz marxistu skôr zjaví predstava opitého ex tajomníka dakde na zapadnutom sneme KSS, mladíka s dredmi a rok nepratými spodkami, či Fica potriasajúceho rukou s Chavezom. No Marxizmom sa však prekvapujúco zaoberali aj inteligentní ľudia a vymysleli nasledujúce myšlienky.

Základom marxizmu je dialektický prístup k histórii a spoločnosti. Ľudské bytosti sú produktmi historických procesov a zároveň ich producentmi. Rodíme sa do nejakej spoločenskej štruktúry (predstavme si napr. dedinu s autoritatívnym richtárom, skupinou bohatých statkárov a farárom ako šedou eminenciou) a táto štruktúra predznačuje, ako sa bude vyvíjať náš život. Nie je však nemenná – je závislá od toho, či ju jej subjekty zreprodukujú. Ak uznáme autoritu richtára a počúvame rady farára, reprodukujeme ju. Je možné ju však aj transformovať – richtára prestaneme počúvať, farára hodíme do studne a statkárom znárodníme dobytok. Táto nová spoločenská štruktúra bude ovplyvňovať náš život iným spôsobom. Toto je hlavná myšlienka marxizmu, ktorá sa aplikuje na celú spoločnosť, nielen na ekonomickú sféru (na vysvetľovanie ktorej býva opis marxizmu často redukovaný).

Samozrejme, analýza kapitalizmu je tým najpopulárnejším výstupom bradáča a jeho žiakov. Tradičný opis kapitalizmu stavia na Smithovom obraze jednotlivca, ktorého ekonomické chovanie funguje na základe daných zákonov, nie nepodobným prírodným zákonom – človek sa snaží maximalizovať svoj úžitok, čo ho automaticky vedie k interakcii s inými jednotlivcami a k snahe výmenou produkcie dosiahnuť kombináciu statkov s maximálnym užitočnostným výstupom. Marxisti tvrdia, že nekonáme tak preto, lebo takí jednoducho sme, ale preto, lebo nás k tomu vedú historicko-spoločenské okolnosti, vytvorené generáciami našich predkov nami samými. Je možný alternatívny svet, v ktorom agenti konajú inak. Takto sa dá spochybniť zdanlivo nemenné nazeranie na termíny, ako je napríklad sloboda.

V klasickom liberálnom ponímaní sloboda znamená dodržiavanie vlastníckych práv a voľné nakladanie s nimi (ku svojmu telu a majetku). Vlastnícke právo je tu prirodzenou (“prírodnou”) inštitúciou. Naopak, Marxista ho považuje len za historicko-spoločenský konštrukt, ktorý nie je daný z hora. Marxista kritizuje takúto slobodu, pretože dochádza k odtrhnutiu politickej a ekonomickej sféry – máme možnosť demokratických volieb, ale tie nijako neovplyvnia rozloženie majetku, pretože kapitalizmus považuje súkromný majetok za súčasť ľudskej bytosti ako takej.

Tým sa dostávame k najotrepanejšej časti – vykorisťovaniu. Všetci agenti majú slobodu v liberálnom zmysle slova, t.j. môžu so sebou a svojím majetkom robiť čo chcú a žiadna sila ich nemôže násilím k niečomu nútiť (až na úzko vymedzené zákonné prípady), čím sa kapitalizmus odlišuje od feudalizmu, kde ekonomická a politická sféra boli spojené. Avšak veľká časť ľudí môžu trhu ponúknuť jedinú komoditu – svoju prácu. A keďže biologické procesy nás nútia konzumovať potraviny, chrániť sa pred chladom a pod., túto prácu musia predať za akýchkoľvek podmienok. Za túto prácu nedostávajú plnú hodnotu – časť produkcie si ponecháva kapitalista. Sloboda voliť sa stáva zbytočnou, pretože ekonomická sféra je privatizovaná a štát (=výsledok volieb) nemá možnosť do nej zasahovať, pretože je od príjmov z kapitálu závislý.

Marxisti nespochybňujú obrovský pokrok, ktorý kapitalizmus za posledné dve storočia priniesol. Za hlavný problém považujú jeho obmedzenosť. To, že niektoré štruktúry vidíme ako prirodzené, dané, nemenné, obmedzuje náš potenciál pre rozvoj. V momente, keď si jednotliví agenti uvedomia možnosť meniť svet nielen v rámci kapitalistickej štruktúry, ale možnosť organizovať jednotlivé vzťahy, alebo dokonca celú spoločenskú štruktúru, ľudský rozvoj môže dosiahnuť nových výšok. Marxizmus má hlavu aj pätu a oponovať mu len zosmiešňovaním je kontraproduktívne. Nemusíte sa však báť, EcoNoir sa nestal prílohou Halo Novín.

“Čo, kde?!” alebo kde sa to pos…

Boľševická katastrofa 20. storočia postavila marxistickú inteligenciu pred preťažkú úlohu obhájiť svoje učenie vo svetle historických udalostí. Ich zvyčajnou rekciou je, že sa nejednalo o pravý marxizmus, ale len o marxizmus namontovaný do stále-toho-istého kapitalizmu. Nové (boľševické) sociálne štruktúry boli zabetónované ešte pevnejšie ako tie kapitalistické, ekonomika sa riadila pevne danými objektívnymi pravidlami, ktoré nemali nič spoločné s teoretickým normativizmom. Celá komunistická epizóda bola len “štátnym kapitalizmom”.

Táto obhajoba však (aspoň u mňa) neobstojí. Opäť a znova sa v histórii ukazuje, že to boli Locke či Smith, ktorí mali pravdu. Ľudská túžba vlastniť statky a uspokojovať nimi svoje potreby sa zdá byť nemenná. Či je už navonok spoločnosť vo fašizme, stalinizme, maoizme, zas a znova vznikajú tie isté štruktúry čierneho trhu, kde sa agenti stretajú a uzatvárajú obchod podľa pravidiel starých tisíce rokov. Snaha prerobiť tieto základné procesy, či po dobrom alebo po zlom, vždy zlyhala. Keďže genetika zatiaľ neodhalila biologicky podmienené vzorce ekonomickej interakcie, môžem síce len empiricky, ale aj tak s pevnou istotou veriť, že základné kapitalistické štruktúry spoločnosti sú nemenné.

Ďalšou neopravenou a neopraviteľnou chybou je pracovná teória hodnoty. Marxisti veria (odvolávajúc sa ešte pomaly na Ricarda), že hodnota je tvorená výlučne prácou. Vyjadrenie hodnoty peniazmi neodráža skutočnú hodnotu, ktorá je tvorená jednoducho tým, koľko sa na tom či onom odfachčilo. To nás rutinne zavedie do absurdnej situácie, keď výsledok pracovného dňa neurochirurga má rovnakú hodnotu, ako keď sa niekto rozhodne kopať osem hodín rukami jamu uprostred poľa. Chybne považujú skupiny kapitalistov a proletariátu (teda tých, čo môžu ponúknuť len svoju prácu) za nemenné v rámci systému. No práve tu môžeme vidieť, ako sa vnútro systému môže rýchlo a nečakane zmeniť. Päťkorunové firmy ako Google či Microsoft dokazujú, že spoločenské triedy nemajú ohraničenie. Naviac akosi sa implicitne predpokladá, že kapitál bude mať vždy navrch nad prácou (a môže ju vykorisťovať). Obrovská špecializácia a pokles cien priemyselnej produkcie tu rozkýval misku váh. Hodnotu plechovej búdy a strojov v nej často preváži hodnota práce jedného experta…

Marxizmus tu ostane. Zarasteným profesorom v zapadnutých kanceláriách katedier sociálnych vied poskytuje pocit odhodlaných tvorcov nového spravodlivého sveta, mladým s Che-om na tričkách zase vonia po dobrodružstve a karibskom rume, čím dáva zabudnúť na otravné brigády dokladačov v Tescu. Human nature však nezmenia….

Related posts:

1. Aj nezmyselná možnosť má zmysel
2. Ekonomický experiment na vlastnej koži
3. Zisky amerických bánk prekvapili… alebo?!

Väčšina experimentov sa spája behaviorálnou ekonómiou a teóriou hier. Vynechám teóriu a prejdem rovno k veci.

Ekonomických experimentov som mal možnosť sa zúčastniť už na Masarykovej Univerzite. Bola to skvelá príležitosť zarobiť bratu dákych 500 kč za jednu hodinku no a bolo to aj zaujímavé, že. Viedol ich Jiří Špalek, jeho prednášku o výskume si môžete vypočuť tu, ukážkové zadanie pravidiel pre hráčov je tu. A ešte aj slidy ak by bolo málo. Pre navodenie atmosféry – experimentu sa zúčastnilo asi 50 ľudí, voľba sa robila vhodeným farebného papierika do misky.

Na rozbeh to nebolo zlé, ale stále to bolo robené na kolene. Až terajší pobyt na University of Aberdeen mi ponúkol príležitosť zúčastniť sa na sérii skutočne zastrielaných experimentov. A zase niečo zarobiť…

Viedol ich profesor Nick Feltovich, riaditeľ Scottish Experimental Economics Laboratory (SEEL). Priblížim vám dva, ktoré dokážem z pohľadu hráča opísať aj bez znalosti výsledku (tie budú až roku pána), pri ostatných by to nemalo moc zmysel. Zúčastnilosa ich asi 20 ľudí, ale kedže prebiehali cez online rozhranie, niektoré z nich zosynchronizovane hrali aj ľudia na iných miestach.

Základ oboch bol rovnaký: v ca. 50 kolách boli vždy náhodne spárovaní ľudia, ktorí mali urobiť jednoduchú voľbu na základe výplatnej matice a predpokladanej reakcie druhého člena.

#1: Neoptimálna rovnováha

Hráči v každom z 50.kôl mali zvoliť možnosť vyrábať výrobok A alebo B. Výplatná matica bola nasledujúca:

T.j. neznáma. Hráči teda začali skusmo vyrábať raz A, inokedy B. Pomerne rýchlo (behom 4-6 kôl) väčšina zistila, že matica vyzerá takto:

Výplatná matica

Teda ak H1 vyrobil A a zároveň H2 vyrobil A, obaja dostali 20p. Ak H1 vyrobil A a H2 B, H1 nedostal nič a H2 25p atd. A keďže hráči spolu nemohli komunikovať, už asi tušíte kameň úrazu. Hra sa pomerne rýchlo ustálila na možnosti B. Táto je však suboptimálna pre oboch hráčov, lepšia by bola možnosť A/A. Možnosť A však prinášala riziko 0 a hráči čoskoro začali voliť cestu istoty – voľba B znamenala prinajmenej 13p. Čas od času jeden niektorí z hráčov otestoval trh (zrazu vám za možnosť B pribudlo 25p..), avšak výkon ostal subooptimálny až do konca. Čo z toho vyplynulo?

• Ak sa trh ustáli na zlej hodnote, má tendenciu na nej zotrvať, najmä ak neexistuje komunikácia medzi účastníkmi. A by sa však aj rozbehol na optimálnej hodnote (teda hráči by volili A), skôr či neskôr by niekto mal pokušenie voliť B a strhol by trh na svoju stranu. Ku škode všetkých, aj seba.

Jednoducho ukážka toho, že aj keď máme na viac, nedosiahneme to, pretože ak dokážeme beztrestne strhnúť prospech na svoju stranu, urobíme tak, aj keď na tom nakoniec aj my sami stratíme.

#2 Vyjednávanie

Tento experiment opäť spájal náhodné dvojice hráčov, ale neobsahoval výplatnú maticu. Dvojica dostala spoločných 5 libier, ktoré si za 120 sekúnd mala medzi sebou rozdeliť. Bolo možné navrhovať čísla (2:3 napríklad) a tie druhá strana mohla akceptovať alebo nie (pričom tiež sama mohla navrhovať). Rozdielna vyjednávacia pozícia bola zabezpečená rozdielnym "odstupným". Ak sa hráči za 120 sekúnd nedohodli, dostali "odstupné", ktoré vedeli od začiatku a ktoré bolo pre oboch rôzne, napr 2 libry pre H1 a 0.5 pre H2. Spolu však nikdy nedosiahli 5 libier. Keďže som nevidel celkové štatistiky, môžem zverejniť len svoje postrehy:

• Ľuďom veľmi dlho trvalo pochopiť pravidlá. Ešte aj po 1. kole sa našiel hráč, ktorý ihneď navrhol 2.5:2.5,hoci mal oveľa výhodnejšiu pozíciu.
• Dohoda bola často v neprospech silnejšieho. Odstupné sa pohybovalo v hrubom pomere 1:4 (napr 54p proti 2.01 librám), ale výsledná dohoda bola skoro vždy oveľa miernejšia (zhruba 2:3)
• Vnímanie straty je  rozdielne. Niekedy hráči skončili na 2.5:2.5, pretože slabší hráč až do poslednej sekundy odmietal inú dohodu a nedohodnúť sa znamenalo stratu pre oboch. Jas som raz dokázal vyjednať viac ako polovicu, hoci som mal oveľa slabšiu pozíciu…

Záver môžem len hrubo odhadnúť, ale z môjho pohľadu odohraných (v tomto prípade) 80 kôl sa mi zdá že a) silnejší sú ochotní akceptovať aj menej výhodnú dohodu, aby sa uchránili straty b) úvodné predispozície môže dobrý vyjednávač zhodiť zo stola…

Keď sa objavia výsledky, doplním ich, zatiaľ si môžete pozrieť správy zo starších experimentov a jedno ukážkové zadanie. A ja idem spať.

Related posts:

1. Aj nezmyselná možnosť má zmysel
2. Ekonomicky silné linky II. – zlato, bankéri a rivalita
3. Cesta za novou ropou – z rias, alebo ju vyrobí sama Zem?