„Vianoce sú obdobie, keď deti píšu Ježiškovi, čo chcú, aby dospelí zaplatili. Deficit je zase situácia, keď dospelí vravia vláde, čo chcú, aby ich deti zaplatili.“

Richard Lamm

Sledujúc tak nekonečné protesty v Grécku, Británii, Španielsku, USA alebo aj tu hneď vedľa v ČR, zaráža ma dokonalý nedostatok sebareflexie ľudí. Za krízu môžu bankári, židia a židovskí bankári. Heslom dňa je “My sme krízu nespôsobili, my ju platiť nebudeme.”

Nebudem sa tu zamýšľať nad tým, prečo si nezamestnaní Američania brali hypotéky, ani prečo tí, čo ich už mali, ich použili ako zábezpeku voči spotrebným úverom. Ostaňme pri rozpočtoch. Prečo mladí Gréci nehádzali molotovy, keď sa vláda rozhodla vybudovať úžasne stratový olympijský komplex (ktorý už roky chátra)? Prečo neprotestujú proti tomu, že 10 miliónová krajina má 1000 tankov (väčšinou moderné Leopardy), vyše 400 vojenských lietadiel (vrátane 160 kusov F16), dvesto vrtuľníkov , 16 fregát a 8 ponoriek? Nikde som nevidel transparenty proti plánovanej výstavbe okruhu F1 (áno, čítate správne).

Áno je fajn, že za 550km trasu zo Solúňa do Atén po železnici vysekanej do skál som zaplatil 7€, alebo že moja starká dostala od Fica 13. dôchodok. Nikto u nás neprotestuje proti tomu, že sypeme desiatky miliónov bohatým investorom ako dar. Ľudia nevyšli do ulíc protestovať proti nezmyselnej pôžičke Grécku, a nepamätám si pochod proti štátnemu deficitu. Ale videl som učiteľky nadávať človeku, ktorý sa ich snažil upozorniť na hroziaci tunel.

Nechávame sa pravidelne zlákať šestákovými darmi politikov, miesto aby sme sa pozreli na čísla, ktoré po nich ostali. Ale aj tie šestákové dary zaplatíme raz my sami. Dokiaľ obyčajní ľudia nezačnú viac premýšľať a prijímať zodpovednosť za svoje činy a volebné rozhodnutia, dovtedy budú mať podiel na krízach.

Related posts:

1. Vláda vybavuje ženám nezamestnanosť
2. Komunisti tu ostali. Museli!
3. Revolučné Grécko (.týždeň)

Znie to krásne – tie odporné, hlučné dymiace mašiny budú nahradené bzučiacimi vozítkami, a občan sa konečne bude môcť tešiť zo zelenej prírody a spevu vtákov. Škoda, že to má drobnú chybičku. Tie milé vozítka v skutočnosti nejazdia na elektrinu, ale na uhlie. Pri trocha zamyslenia je to väčšine úplne jasné, ak nie je, pozrite sa na tento obrázok.

Zdroje elektrickej energie EU27

Kto sa práve zobudil, zistí, že najväčší podiel na výrobe elektrickej energie v EÚ má ešte stále uhlie (vo svete až 40%). Po ňom nasledujú nukleárne zdroje, na ktoré sa nedávno spustil zase raz veľký pohon. Obnoviteľné zdroje tvoria asi 16% zdrojov elektrickej energie, ktorá vám vyteká zo zásuvky. Možno si poviete, na začiatok to nie je zlé, do roku 2050 to bude 80%.

Pekné, ale má to hneď 2 háčiky: Ak prejdeme z benzínu na elektrinu, dopyt po nej prudko vzriaste. Obnoviteľné zdroje pokrývajú len 10% spotreby energie (akejkoľvek) v EU27. Čiže ak chceme dosiahnuť napríklad 80%, štartovací bod nie je 16%, ale podstatne menej. Druhý problém – v roku 2008 pokrývali vodné energie 60% výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov. Väčšina vodných elektrární v EU bola vybudovaná v 20. storočí počas regulácie veľkých tokov a priestor na ďalšie je obmedzený. Potiahnuť to teda bude musieť biomasa, slnečná a veterná energia. To je na najbližšie dekády absolútna utópia. Najväčší veterný park na svete bude v budúcnosti produkovať úbohých 4000MW (2x Mochovce), pričom zaberie 500km štvorcových (skutočne zaberie – jedna veža je vysoká 200m). O efektívnosti a zmysluplnosti slnečných elektrární sa radšej ani rozpisovať nebudem.

Miesto záveru: takto vyzerá okolie uholných elektrární. Dúfam, že “eko” autá budú verne slúžiť.

Okolie uholnej elektrárne

Related posts:

1. ESM: Základy eurohrádze položené [aka unbeknownst to most... punk is not dead!]
2. Euro a naplnené proroctvo
3. Liberal Academy 2010 – Liberalizmus po bruselsky

Nedávno som zachytil, že český Úrad pre potieranie hospodárskej súťaže chce potrestať Student Agency za to, že sú moc dobrí. Ale pravých majstrov Newspeaku nájdeme kde inde ako vo všemocnej Komisii. Človek si tak pozerá lety z Viedne do Atén a čo nevidí – Aegean ani Olympic zrazu nelietajú. Zanadávam si, booknem u Maďarov,a zisťujem, čo sa stalo. A ajhľa, tuto nedávno začiatkom roka Komisia stopla spojenie Aegeanu a Olympicu pre hrozbu vytvorenia “kvázi monopolu”. Samozrejme, v záujme ochrany trhu!

Toto rozhodnutie je absurdné zo všetkých strán. Už len pojem “národný” alebo “miestny” monopol je v leteckej doprave absurdný. Grécko je obsluhované bezpočtom zahraničných leteckých spoločností, vrátane gréckych ostrovov (obavy Komisie z monopolu sa týkali najmä obsluhy gréckeho vnútrozemia, nezabudnime ešte na trajekty). Jednou z krásnych vlastností trhu je hľadať najefektívnejšie riešenia. Prečo by mali lietať do Viedne poloprázdne lietadlá dvoch spoločností, keď môže jedno plné? Bohužiaľ, nestane sa tak, takže exštátny skorozbankrotovaný Olympic musel uzavrieť viaceré trasy z Atén. Okrem Viedne aj do Bruselu (asi aby im tam nechodili protestovať).

Áno, efektivita sa dosahuje aj pomocou monopolizácie, alebo kartelizácie, je to úplne normálne, logické a morálne. Jediná naša starosť by mala byť, aby sme netvorili bariéry vstupu na trh (napríklad tým, že jednému dáme 19 miliónov ojro, a druhému figu borovú). Jediné neefektívne monopoly sú tie štátne. Otázne je, prečo to komisia urobila – z čírej radosti sociálneho inžiniera, alebo následkom šikovného lobovania konkurencie?

Takže držím komisii palce v ochrane trhu, a že ju zamestnanci NCHZ nechávajú pozdravovať.

Related posts:

1. Komunisti tu ostali. Museli!
2. Mythbuster: Čína
3. Vláda vybavuje ženám nezamestnanosť

Vraj niekto niečo dobyl, no pravdou je, že v rámci spoločného postupu, áno, čiastočne zvíťazil slovenský návrh, ale v konečnom dôsledku aj tak tá pôvodná formula ako taká skutočne prehrala a prevládol/zvíťazil estónsky názor.

Tak, či tak… eurohrádza bude a netreba v tejto súvislosti zabúdať na slová Jeana Monneta:

“Europe’s nations should be guided towards the superstate without their people understanding what is happening. This can be accomplished by successive steps, each disguised as having an economic purpose, but which will eventually and irreversibly lead to federation.”

- - Jean Monnet (1952)

A ani na vtipnú odpoveď k pôvodnému dočasnému Eurovalu [Is this a bail-out? No.] Haha… yeah, it’s funny because it’s true.

My Precious! Oh, my Precious!

P. S.:  Celkové závery summitu zhodnotíme tu na blogu až neskôr. Nieto času. No už teraz prisľúbiť môžme, že jediná nitka na European Stupidity Mechanism nezostane suchá… Stay tuned.

Related posts:

1. Nie elektrické, ale uholné autá
2. Odchod z eurozóny? Nemožný
3. Pred Rubikonom

Čina rastie ako nikto predtým a čoskoro bude veľmi bohatá

Čína rastie rýchlo, to je fakt, ale nejedná sa o nič špeciálne. Je to príklad toho, keď rozvojový štát prudko zníži spotrebu a zvýši investície. Presne toto spravilo Japonsko v 60. a Južná Kórea v 70.rokoch. Ako sa blížili k západu, rast spomalil, až nakoniec zrovnal krok. To čaká aj Čínu – v tom lepšom prípade.

Celé to má jeden negatívny aspekt – vysoké investície znamenajú nízku spotrebu. 16% ľudí žije v absolútnej chudobe (menej ako 1.25 dolára na deň, posledný údaj Svetovej Banky) a HDP na hlavu je nižší ako v Albánsku či Angole.

Čína múdro využíva dlhovú krízu a jedného dňa si nás všetkých kúpi

Číne sa vďaka obchodným prebytkom podarilo nazhromaždiť slušné (aj keď nie až tak závratné) zásoby zahraničných dlhopisov. Ak by Čína prestala kupovať americké, ale aj iné dlhopisy, daná krajina by mala značný problém financovať svoj chod. Na druhej strane, ak nastanú problémy a krajina začne zúfalo inflovať, alebo nebodaj rovno nahodí menovú reform, alebo zbankrotuje, Číne ostanú v rukých kopy papierikov, ktoré vymenila za milióny topánok a jedovatých hračiek.

Môžeme Čínu obviňovať z manipulácie meny, ale v praxi to znamená to, že k nám prúdia kontajnery výrobkov výmenou za potlačený papier. Deal!

Všetko sa vyrába v Číne, proti jej obchodným prebytkom sme bezmocní

Táto veta je chybná – všetko sa montuje v Číne. A to je podstatný rozdiel. Skvele na túto tému pojednal Pinus na svojom blogu. Väčšina pridanej hodnoty je totiž v oblastiach ako vývoj, navrhovanie a dizajn výrobkov. Čína tak môže zmontovať iPhone, ale z jeho predajnej ceny má tak 2%. Stačí, ak na 16 telefónov vyvezených do USA pripadne 1 telefón predaný na čínskom trhu, a bilancia je vyrovnaná. Zatiaľ sa tak nedeje, ale 1.3 miliardy ľudí stále hlasnejšie žiada spotrebu aj pre seba, čo potvrdzujú nedávne štrajky, a nárast miezd. So stúpajúcim domácim dopytom sa začne obchodný prebytok Číny rýchlo mazať.

Ako Jaroslav Borovička ďalej upozorňuje, v absolútnych číslach na západe nepoklesla ani priemyselná výroba, hoci v spoločnosti často prevláda opačná predstava.

Čína dokazuje úspešnosť komunizmu

Počas pokusu o komunizmus v Číne zahynulo 20-40 miliónov ľudí. Potom pár súdruhov pochopilo, že takto nie, a rozbehli v 80.rokoch reformy, ktoré vrátili Čínu spať na nohy. Strategické podniky dnes ostávajú v rukách vládnej oligarchie, ale inak krajina skôr pripomína ranno kapitalistickú krajinu zo začiatku 19. storočia. Dôchodkové poistenie neexistuje pre väčšinu ľudí (a pre krajinu, ktorú čaká obrovský prepad práceschopného obyvateľstva, je to obzvlášť neveselá situácia) – padli dokonca návrhy úzákoniť povinnú starostlivosť o rodičov. Zdravotníctvo je prevážne platené, podpora v nezamestnanosti je v plienkach (na vidieku môžu snívať), pracovné podmienky v továrňach katastrofálne, pracovníci niekedy spávajú priamo vo fabrike a pracujú 12 a viac hodín.

Čo je najviac zarážajúce – zatiaľ čo vlády západnej Európy prerozdeľujú okolo 50% produkcie, v Číne je to menej ako 40%. Verejný sektor zamestnáva okolo 30% pracujúcich. Pri pohľade na EÚ sa natíska otázka – kto je vlastne komunista? Pritom sotva 20 rokov dozadu, Čínsky štát ovládal okolo 75% ekonomiky (taký prepad, že sa ho až lakajú niektorí lavičiari).

Napriek tomu, centrálne plánovanie je stále významné a vyberá si svoju daň. Riziko obrovskej realitnej bubliny sme rozoberali už v minulosti, a odvtedy sa nijak neznížilo, skôr naopak. Pesimistické odhady udávajú závratných 200 miliónov neobsadených bytových jednotiek.

Záverom

Čína je opakovaním niekoľkorát videnej ekonomickej histórie, len vo veľkom. Máme tu ekonomiku ťahanú investíciami (=nútenými úsporami), s bohatými zónami voľného obchodu, s veľkými obchodnými prebytkami, s nízkym dlhom. Na druhej strane máme veľmi chudobné obyvateľstvo túžiace rozvinút spotrebu, hroziace bubliny (realitnú, ale aj demografickú) spôsobené rozsiahlym centrálným plánovanim. Čína je význmaný svetový ekonomický hráč, ale aj ona má svoje limity.

Inak, nedávno v The Economist vyšlo pekné porovnanie z ktorého vyšlo Slovensko zhruba na úrovni Pekingu (Select: Beijing 2nd Select: GDP per person, PPP):

Related posts:

1. Aj pre Čínu platia ekonomické zákony
2. Štátny deficit: Evolúcia

Diskusia o problémoch eurozóny sa na Slovensku politicky zneužívala nielen pred vlaňajšími voľbami ale aj po nich, koncom minulého roka. Prezentované postoje boli doposiaľ skôr v rovine emócií a politických hesiel. Zatiaľ si však ani naši politici neuvedomujú, že z hľadiska momentálne platnej legislatívy, ale ani z politického, či praktického hľadiska nemožno z eurozóny odísť a nemožno legálne žiadnu z krajín eurozóny ani vylúčiť. Navyše, rozpad eurozóny by znamenal koniec EÚ samotnej, čo by žiadnej z krajín nepomohlo a poznačilo by to vývoj v Európe na niekoľko desaťročí dopredu. Prečo?

.EÚ = EMÚ

Ekonomická a monetárna únia (EMÚ) totiž ako taká nemá právnu subjektivitu. Samotná EMÚ je integrálnou súčasťou EÚ, o čom hovorí aj protokol Maastrichtskej zmluvy, kde je stanovený štatút ECB aj ESCB. EÚ je teda už od svojho založenia úniou menovou, hoci pri vstupe do EÚ sa vyžaduje splnenie iných kritérií (takzvaných kodanských) a pri vstupe do EMÚ splnenie tých Maastrichtských. Všetky krajiny, ktoré vstupujú do EÚ preberajú na seba aj záväzok skôr či neskôr prijať na ich území euro ako platidlo. Krajiny, ktoré euro ako platidlo doposiaľ neprijali, majú zatiaľ udelenú derogáciu, teda dočasné odloženie tejto povinnosti. No záväzok prijať euro naďalej trvá. Navyše obeh eura je už v súčasnosti vynútený aj mimo eurozóny, keďže platby medzi krajinami v rámci Európy už teraz prebiehajú prevažne v tejto mene.

Prakticky môžeme hovoriť o tom, že krajiny, ktoré majú euro, ale aj tie ostatné v eurozóne „uviazli“. Členské krajiny sú tak nútené pre stabilizáciu situácie prijať prísne podmienky týkajúce sa fiškálnej politiky, šetriť a prijímať spoločné reformy. Európski politici si všemožnými zavádzajúcimi vyjadreniami snažia zachovať si tvár, no je neoddiskutovateľným faktom, že neboli na takúto situáciu pripravení a dosiaľ prešlapujú na mieste. V súčasnosti už nejde len o krízu eura, ale skutočne inštitucionálnu a veľmi vážnu krízu samotného systému fungovania EÚ/EMÚ. A to je nielen vážny ekonomický, ale aj právny problém.

.možnosti

Samozrejme, vystúpenie z EÚ, je právne možné a to predovšetkým od ratifikácie Lisabonskej zmluvy. Možné je taktiež jednostranné vystúpenie, ako aj vystúpenie na základe dohovoru. Rozdiel medzi nimi je citeľný.

Pri vystúpení z menovej únie (obzvlášť tom jednostrannom) daná krajina naráža na mnohé problémy. Prvým je predovšetkým ten, že týmto krokom zároveň vystupuje z EÚ. Druhým vážnym dôsledkom takého rozhodnutia je to, že musí nanovo vytvoriť národnú menu, stanoviť jej výmenný kurz voči iným menám a zabezpečiť obeh takto vytvorenej meny. Ide o pomerne náročný proces. Možno predpokladať, že aj po vystúpení z EMÚ, by sa krajina nevyhla tomu, že by aj naďalej v krajine obiehalo euro ako platidlo. Tretím problémom, by bolo spätné získanie, refundácia kapitálu národnej centrálnej banky vloženého do ECB pri prijatí eura. Tento kapitál sa koncom minulého roka zdvojnásoboval. Súvisí s tým aj spätné získanie menových rezerv a aktív, ktorými sa národná centrálna banka podieľala na európskom systéme centrálnych bánk. Štvrtým problémom by bolo opätovné získanie dôvery národnej centrálnej banky v očiach verejnosti ako suverénneho nositeľa menovej politiky v krajine.

.čo na to Lisabon?

Článok 50 Lisabonskej zmluvy jasne hovorí o vystúpení krajiny z EÚ. Avšak, krajina, ktorá by taký krok chcela urobiť, musí najprv informovať Európsku radu o svojich zámeroch, tá následne pripraví podklady a harmonogram vystúpenia, po odsúhlasení takéhoto kroku Európskym parlamentom sa Európska rad väčšinovým hlasovaním uznesie a vydá rozhodnutie v mene EÚ.

Zaujímavé však je, že Lisabonská zmluva v týchto prípadoch nijako špeciálne neupravuje postavenie krajín, ktoré pristúpili aj na vyšší stupeň integrácie, známy pod označením EMÚ. EÚ i EMÚ sa vnímajú ako synonymá právne aj fakticky. Dvojročná lehota, ktorú stanovuje Lisabonská zmluva nemusí postačovať pre prípravu potrebných zmien v prípade, že krajina už nebude chcieť používať euro ako svoje národné platidlo.

Ďalším problémom je, že Lisabonská zmluva neráta so scenárom „masívneho odchodu“, alebo, inak povedané, so situáciou, kedy by sa rozhodlo vystúpiť z EMÚ a EÚ viacero krajín súčasne.

Zadefinovanie suverénneho práva krajiny odčleniť sa a vystúpiť z EÚ v Lisabonskej zmluve nastoľuje mnohé otázky. Ak krajiny môžu dobrovoľne vystúpiť, je možné niektorú z krajín aj vylúčiť ak by už nespĺňala kritériá členstva? Na základe akých pravidiel by bolo také vylúčenie uskutočniteľné? Keďže 17 z 27 členských štátov sú zároveň členmi EÚ a aj eurozóny, majú tieto otázky význam aj v súčasnosti, keď napríklad fiškálna disciplína značne pokrivkáva. No naďalej platí, že to na základe platnej legislatívy nemožno uskutočniť.

.ďalšie dôsledky

Členstvu v eurozóne predchádza účasť v systéme menových kurzov ERM II v období dva roky pred vstupom, načo nadväzuje prijatie eura ak je splnená aj podmienka stability menového kurzu. V prípade vystúpenia sa v Lisabonskej zmluve opäť hovorí o dvoch rokoch, tentoraz však po samotnom vystúpení. Navyše vystúpenie je pomerne zložitý krok aj z pohľadu domácej fiškálnej politiky. Príspevky jednotlivých krajín do EÚ sú zdrojom príjmov rozpočtu Únie. Ten stále nemá fiškálny charakter, ide skôr o akýsi spoločný fond určeného na prerozdeľovanie a transfery v rámci EÚ. Daná krajina by tak bola povinná aj v čase plynutia lehoty naďalej prispievať do spoločného rozpočtu EÚ. Vystupujúci štát by sa najbližšie dva roky nevyhol ani ďalším povinnostiam, ktoré vyplývajú z platnej legislatívy. Krajina, ktorá už raz vystúpila z EÚ, sa môže uchádzať znova o členstvo, no musí splniť všetky podmienky a prejsť si prístupovým procesom tak, ako na začiatku.

Je veľmi nepravdepodobné, že vystúpením, alebo vylúčením z eurozóny by daná krajina automaticky vystúpila aj z Európskeho systému centrálnych bánk a prijala by ihneď staronovú menu bez ťažkostí z toho vyplývajúcich. Vyriešenie týchto problémov by teda vyžadovalo opäť spoluprácu aj ostatných krajín eurozóny, čiže o nejakej „automatickej“ suverenite v menovej oblasti hneď po vystúpení z EÚ/EMÚ nemôže byť reč.

Ak už v minulosti raz padlo rozhodnutie, že euro bude od roku 2009 na Slovensku prijaté a následne sa aj stalo realitou v našich peňaženkách, problémy eurozóny sa stali aj našimi problémami. „Plán B“ ani nič podobné tu nepomôže. Vyžaduje si to od nás predovšetkým zodpovednosť a je nutné ponúkať konštruktívne návrhy ako tú nelichotivú situáciu vyriešiť.

Od začiatku sa v odborných kruhoch poukazovalo na to, že pre dlhodobú udržateľnosť ekonomickej a menovej únie bude nevyhnutné prehĺbenie integrácie smerom k fiškálnej únií. Ale dnes sa to ukazuje ako nevyhnutné aj z čisto pragmatického pohľadu. Popri „záchraňovaní“ členských krajín, zmietajúcich sa v dlhoch, začnime skutočne riešiť aj právnu stránku fungovania a budúcej spolupráce v rámci Európskej únie.

Radovan Kavický
Autor je finančný ekonóm

(Vyšlo v týždenníku .týždeň 8/2011)

(Ilustrácie pridal autor, zdroj: istockphoto.com, funny-page.net, lordaj.com)

(Text článku môžete nájsť aj na investujeme.sk, mojom súkromnom blogu a blogu NHF)

Related posts:

1. Prežije Euro rok 2010?
2. Pred Rubikonom
3. EÚ sa chystá nasypať NaCl do rany

Viac v novom komentári v Hospodárskych Novinách, opäť pod hlavičkou INESS.

Related posts:

1. Mali by naše diaľnice stavať iba slovenské firmy?

„Myslím si, že som určite urobil mnoho chýb. Jedna z nich bola, že som príliš veril ekonómom. Myslel som, že sú experti, vedci a že presne vedia, čo robia. Podporoval som ich aj v situáciách, keď som s nimi nie veľmi súhlasil a myslím si, že práve to bola tá chyba. Ekonomická reforma by bola ťažká tak či tak, no oni jej nielen že nepomohli, ale ju ešte viac skomplikovali.“

Václav Havel via LSE Public Lectures, 20 Years After the Collapse of the Iron Curtain: Have our dreams come true? (A odporúčame pravidelne počúvať celý podcast tu.)

Blogpost nájdete aj tu a tiež na NHF blogu.

No related posts.

Viac v .týždni

ron paul

Related posts:

1. Rakuskaskola.sk – Nový free market web
2. Kto je grécky premiér Papandréou
3. Prečo majú ženy nižšie mzdy – a čo s tým (ne)spraviť

Viac v komentári v Hospodárskych Novinách, ktorý som pripravil pod záštitou INESSu.

Related posts:

1. Je 300 euro za ligu majstrov veľa?
2. Vláda vybavuje ženám nezamestnanosť