Investície do Európy nepovažuje za výnosné, pokiaľ sa výrazne nezmení náš sociálny systém. Ako povedal: “Ak sa pozriete na problému európskych krajín, je to všetko spôsobené opotrebovaným sociálnym systémom. Myslím, že vaše pracovné zákony sú zastarané. Podporujú záhaľku a lenivosť, miesto tvrdej práce. Váš systém motivácie je úplne pokrútený.

Prečo by, napríklad, mali niektorí občania eurozóny pracovať do 65 rokov, alebo aj dlhšie, a iný odpočívať od 55 rokov na pláži? To je nefér. Sociálny systém je dobrý pre spoločnosť, aby znížil rozdiely, aby pomohol ľuďom s určitými nevýhodami k dobrému životu, ale sociálny systém by nemal brať ľuďom motiváciu k tvrdej práci.”

Zdá sa, že sa budeme musieť zase raz učiť, ako robiť kapitalizmus. Od Číny.

Celý rozhovor tu.

Related posts:

1. Imigranti vedia pracovať
2. Grécko: Ako vyzerá šialený sociálny štát
3. EÚ sa chystá nasypať NaCl do rany

Tému eurobondov, teda jednotných európskych dlhopisov, tandem Merkelová – Sarkozy zatiaľ odsunul na bok, ale v najbližších mesiacoch o nich budeme počuť veľmi často. Nielen z politického, ale aj ekonomického hľadiska stojí eurozóna na rázcestí.

Po desaťročí sa naplno prejavili obavy niektorých ekonómov a hospodársky menej zdatní členovia eurozóny sa dostali do kritických problémov, pretože investori im už odmietajú zveriť ďalšie peniaze. Eurozóna tomu najskôr čelila vytvorením záchranného fondu, ktorý jednoducho dal spoločné európske peniaze dotyčným štátom na stôl. To však bolo len podaním vreckovky po kýchnutí a nedôvera trhov pokračuje. Ďalším krokom bol zásah ECB, ktorá po viac ako roku začala na trhu nakupovať dlhopisy problémových štátov, čím stlačila ich úroky. Odhliadnuc od toho, že je to podľa niektorých výkladov európskej legislatívy absolútne nelegálne, nie je to ani dlhodobé riešenie. Na tomto fakte nezmení nič ani to, že funkciu nákupcu dlhopisov na trhu má prevziať “vylepšený” euroval, stále sa jedná o permanentnú záchranu daňovými poplatníkmi.

Európske dlhopisy by boli nutným a logickým vyvrcholením tohto reťazca. Dnes investori na trhu nakupujú nemecké, talianske, či grécke dlhopisy garantované schopnosťou domácich ekonomík ich splatiť, čo sa odráža na ich rôznych úrokoch. Eurobond by bol naproti tomu zaštítený ekonomikou celej eurozóny. Aj keď spoločné čísla za eurozónu nie sú nijak impozantné (dlh sa blíži 90% HDP, tohtoročný deficit vlád dosiahne 4.4% a popri tom ekonomika eurozóny podrástla len o slabučkých 0.2% HDP v druhom štvrťroku), oproti Grécku alebo Taliansku sú to dobré východiská, takže investori by prijali  eurobondy nižší úrok, ako majú tieto štáty.

Každé ušetrené percento z úrokov by pre také Taliansko znamenalo náklady menšie o zhruba 10 miliárd euro ročne. Naopak, nemecké dlhopisy majú najnižšie úroky v Európe, a ak by miesto nich museli používať menej kvalitné eurobondy, náklady by im narástli. Inštitút Ifo odhadol, že by to Nemcov stálo 47 milárd euro ročne, skutočné náklady sú veľmi hypotetické, keďže úrok nevznikne nejakým priemerovaním, ale určí ho až trh. Príklad Spojených Štátov ukazuje, že aj zadlžená a zamrznutá ekonomika môže mať veľmi nízke úroky, ale nedá sa spoľahnúť na to, že úrok na euro dlhopisoch by sa podobal na úrok na nemeckých dlhopisoch.

Eurobondy by dokázali vrátiť postihnuté štáty na trhy a udržať eurozónu v chode na niekoľko nasledujúcich rokov, je tu však jedno veľké “ABER”. Aby toto zabalenie všetkých dlhov do obrovského spoločného balíka celé fungovalo, je nevyhnutné, aby existovala kontrola nad rozpočtami jednotlivých štátov. Žiadny toaletný papier s názvom Maastrichtské kritériá, ale plná kontrola nad rozpočtami jednotlivých štátov, teda fiškálna únia. K tomu samozrejme patrí aj zjednotenie daní, a ďalšie kroky.

Zatiaľ čo pre niektoré chronicky nedisciplinované krajiny by to mohlo byť v niektorých ohľadoch ekonomicky výhodné, progresívne krajiny ako Estónsko alebo Slovensko by stratili možnosť konkurovať vyspelejším ekonomikám nižšími daňami. Riešenie dlhu iným, viac prešpekulovaným dlhom nie je nijak inovatívne a predstava Komisie, ako z Bruselu rozhoduje o tom, koľko máme vybrať na akých daniach, koho máme dotovať, a koľko máme minúť, je strašidelná. Nie že by boli naši politici lepší, ale tých môžeme aspoň raz za štyri roky postrašiť.

Merkelová a Sarkozy

Related posts:

1. Odchod z eurozóny? Nemožný
2. EÚ sa chystá nasypať NaCl do rany
3. ESM: Základy eurohrádze položené [aka unbeknownst to most... punk is not dead!]

Dôsledok vidíme, ale v príčine sa väčšinou mýlime. Keď počujem klasické “tie opice nechcú pracovať”, musím sa trpko usmiať. Strávil som mnoho letných prázdnin v rakúskej krumplárni s tureckými a bosenskými prisťahovalcami, a môžem s pokojným svedomím povedať, že ich pracovná morálka ďaleko prevyšovala čokoľvek, čo som zažil na Slovensku. Nemali problém s pravidelnými 14-16 hodinovými zmenami (rekord čo som zažil bolo 22h a o 4 hodiny neskôr nástup na ďalšiu 12h zmenu). Keďže medzi nimi boli väčšinou príbuzenské vzťahy, starší Turci pokladali pracovné výkony svojich synov, synovcov, či zaťov za otázku rodinnej cti.

Každý, kto strávil aspoň zopár dní v rozvojových krajinách mimo hotelových komplexov, pochopí, že je to prirodzené. Ľudia v treťom svete začínajú pracovať v 13-14 rokoch a intezívne pracujú, dokiaľ sú mobilní. Nemajú totiž na výber – ak chcú uživiť seba a svoju rodinu, pracovať jednoducho musia, pretože inak utrpia ako materiálne, tak sociálne (prepadnú sa v komunite).

V ekonómii platí, že čo zadotuješ, toho budeš mať viac. Zadotuj solárne elektrárne, a vyrastú na každom kopci. Zadotuj repku, a bude sa pestovať aj v Petržalke v kvetináčoch. Zadotuj nezamestnaných, budeš ich mať viac. Zadotuj rodenie detí budeš ich mať viac. Je úplne prirodzené, že na ponuku dotácii zareagujú ľudia, pre ktorých je najvýhodnejšia. To sú v mnohých prípadoch imigranti. Ako všetci ľudia, aj imigranti si vedia pomerne šikovne zrátať plusy a mínusy a vyberú si riešenie, ktoré dáva najvyšší výnos pri najnižších nákladoch.

Nemôžeme ich obviniť z ekonomického pohľadu, ale môžeme ich obviniť z morálneho? Ťažko. Rovnakým spôsobom visia na daniach produktívnych ľudí milióny (euro)úradníkov, politikov, pracovníkov dotovaných podnikov, ale aj študentov, či akademikov.

Sociálny štát si vychováva veľké percento spoločnosti, ktorá sa na ňom stáva úplne závislá, pričom táto závislosť je vzájomná, keďže títo ľudia sú jeho voličmi. Vždy musia existovať ľudia, ktorí ten welfare state budú reálne živiť a následne vznikajú trenia, pričom nepriateľské strany za formujú často náhodne. Tieto trenia ďalej vyhrocuje to, že štát na seba prevzal celú zodpovednosť za ochranu jednotlivca, a zároveň znížil osobnú zodpovednosť za zločiny (čo by bola napríklad povinnosť plne nahradiť škodu), čím motivuje kriminálne chovanie, pretože riziko trestu bezúhonného občana za neprimeranú obranu prevyšuje riziko trestu pre zločinca napr. za ozbrojenú lúpež.

Na imigrantov sa ľahko ukazuje prstom, pretože sa kvôli farbe pokožky dajú ľahko identifikovať, ale oni sú len malým dielikom veľkej skladačky, ktoré sme si vybudovali a ktorú držíme pri živote my sami. Ironicky, práve imigranti sú často tí, ktorí si ešte pamätajú, aké to bolo byť zodpovedný sám za seba. Myšlienka sociálneho štátu sa však integruje veľmi rýchlo.

Na záver ako odľahčenie, dokument BBC “The Day The Immigrants Left” (hrajú aj slovenskí imigranti)

Related posts:

1. Jin Liqun: Problémom Európy je sociálny systém
2. Meliško o Slotovi: Aby sme nekŕmili tých, čo nechcú pracovať…
3. Kto vlastní internet?

Keď príde reč na Grécko, všetci sú už otrávení zo zavádzajúcich európskych politikov, ktorí dokonca priznávajú otvorenú lož, a tiež unavení z investičných bánk, snažiacich sa spraviť situáciu znesitelnejšou, ak ju zaobalia do nejakej vzletnej frázy, ktoré sú niekedy až smiešne (ako napríklad nedávno pri Sovereign Liability Management Exercise).

Pravdou je, že Grécko sa poskladá ako záhradná stolička, či to bude zajtra (čo by bolo najrozumnejšie), alebo  o rok, keď sa minú záchranné peniaze, je nepodstatné. Podstatné je, čo sa stane potom, keď bude prah krajiny Nikdynikdy prekročený, a svet sa opäť raz bude pozerať na krutú realitu. Andrew Lilico z The Telegraph zostavil pravdepodobne najreálnejší zoznam bezprostredných dôsledkov prekročenia dlhopisovej rieky Styx.

Čo sa stane, keď Grécko defaultuje:

• Káždá banka v Grécku sa stane okamžite insolventnou
• Grécka vláda znárodní všetky banky
• Grécka vláda okamžité zakáže výbery z bánk
• Aby sa zabránilo masovým nepokojom (ako v roku 2002 v Argentíne, keď musel prezident utiecť z paláca vrtulníkom pred rozzúrenými vkladateľmi), grécka vláda vyhlási zákaz vychádzania, alebo dokonca všobecné stanné právo.
• Grécko nanovo denominuje všetok dlh na Novú Drachmu, alebo ako nazve novú menu (štandartný postup pri defaulte).
• Nová Drachma stratí okolo 30-70% hodnoty  (pravdepodobne 50%, ale možno aj viac), čím pôvodné eurobondy stratia okolo 50% hodnoty.
• Behom pár dní Íri prestanú kryť dlhy miestnych bánk.
• Portugalsko sa rozhodne na základe vývoja v Grécku, či sa vydá rovnakou cestou.
• Niekoľko francúzskych a nemeckých bánk utrpí rozsiahle straty a prestane spĺňať podmienku kapitálovej primeranosti.
• Európska Centrálna Banka sa stane insolventnou, vzhľadom k vysokej expozícii voči gréckemu štátnemu dlhu a voči dlhu gréckych a írskych bánk.
• Vlády Nemecka a Francúzska sa rozhodnú, či (a) rekapitalizujú ECB (b) umožnia ECB tlačiť peniaze na obnovenie solventnosti. (Keďže ECB je vystavená väčšinou iba euro-dlhom, môže sa vyinflovať. To je samozrejme výslovne zakázané v jej zakladateľských listinách, na druhej strane, aj bailout Grécka a Portugalska bol zmluvami EÚ zakázaný, a napriek tomu sa bez väčšieho kriku spravil, takže legálnosť nebude hrať veľkú rolu ani v prípade ECB)
• Nemecko a Francúzsko rekapitalizujú svoje banky, ale zároveň vyhlásia koniec všetkým bailoutom.
• Nastane bitka na trhu španielskych bankových dlhopisov, keďže ich vlastníci budú čakať debt-equity swapy (výmenu dlhopisov za majetok).
• Tieto očakávania sa ukáže správne, kedže Španieli sa rozhodnú reštrukturalizovať dlh miestnych bánk rekapitalizovaním viacerých bánk práve cez debt-equity swapy.
• Držitelia týchto dlhopisov sa budú sťažovať na španielsky bankový sektor na Európskom súde pre ľudské práva (a na mnohých iných) na porušenie vlastníckych práv, ale potrvá roky, kým sa tým niekto začne zaoberať, a potom to bude každému už jedno.
• Pozornosť trhov sa prenesie na britské banky…

Ja ešte dodám, čo by to mohlo znamenať pre Slovensko.

• Zdraženie dlhu. Ako periférna ekonomika dostaneme väčšiu rizikovú prirážku. Časť štátneho rozpočtu sa bude musieť presunúť na splácanie vyšších úrokov, reálnejšia situácia je, že vláda zvolí vestu vyšších deficitov a zrýchli zadlžovanie.
• Nárast inflácie. Už dnes dosahuje okolo 4%, ak sa ECB začne vyinflovávať, môžeme čakať dvojcifernú infláciu.
• Oslabenie Eura, a teda zdraženie dovozov – ropa, komodity…
• Ďalší prepad cenných papierov v držaní dôchodkových fondov a iných fondov zameraných na Európu
• Spomalenie rastu v Nemecku, s priamym dopadom na Slovensko a všetko s tým spojené

Related posts:

1. EÚ sa chystá nasypať NaCl do rany
2. Niečo málo o štátnom bankrote
3. Revolučné Grécko (.týždeň)

Znie to krásne – tie odporné, hlučné dymiace mašiny budú nahradené bzučiacimi vozítkami, a občan sa konečne bude môcť tešiť zo zelenej prírody a spevu vtákov. Škoda, že to má drobnú chybičku. Tie milé vozítka v skutočnosti nejazdia na elektrinu, ale na uhlie. Pri trocha zamyslenia je to väčšine úplne jasné, ak nie je, pozrite sa na tento obrázok.

Zdroje elektrickej energie EU27

Kto sa práve zobudil, zistí, že najväčší podiel na výrobe elektrickej energie v EÚ má ešte stále uhlie (vo svete až 40%). Po ňom nasledujú nukleárne zdroje, na ktoré sa nedávno spustil zase raz veľký pohon. Obnoviteľné zdroje tvoria asi 16% zdrojov elektrickej energie, ktorá vám vyteká zo zásuvky. Možno si poviete, na začiatok to nie je zlé, do roku 2050 to bude 80%.

Pekné, ale má to hneď 2 háčiky: Ak prejdeme z benzínu na elektrinu, dopyt po nej prudko vzriaste. Obnoviteľné zdroje pokrývajú len 10% spotreby energie (akejkoľvek) v EU27. Čiže ak chceme dosiahnuť napríklad 80%, štartovací bod nie je 16%, ale podstatne menej. Druhý problém – v roku 2008 pokrývali vodné energie 60% výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov. Väčšina vodných elektrární v EU bola vybudovaná v 20. storočí počas regulácie veľkých tokov a priestor na ďalšie je obmedzený. Potiahnuť to teda bude musieť biomasa, slnečná a veterná energia. To je na najbližšie dekády absolútna utópia. Najväčší veterný park na svete bude v budúcnosti produkovať úbohých 4000MW (2x Mochovce), pričom zaberie 500km štvorcových (skutočne zaberie – jedna veža je vysoká 200m). O efektívnosti a zmysluplnosti slnečných elektrární sa radšej ani rozpisovať nebudem.

Miesto záveru: takto vyzerá okolie uholných elektrární. Dúfam, že “eko” autá budú verne slúžiť.

Okolie uholnej elektrárne

Related posts:

1. ESM: Základy eurohrádze položené [aka unbeknownst to most... punk is not dead!]
2. Euro a naplnené proroctvo
3. Liberal Academy 2010 – Liberalizmus po bruselsky

Vraj niekto niečo dobyl, no pravdou je, že v rámci spoločného postupu, áno, čiastočne zvíťazil slovenský návrh, ale v konečnom dôsledku aj tak tá pôvodná formula ako taká skutočne prehrala a prevládol/zvíťazil estónsky názor.

Tak, či tak… eurohrádza bude a netreba v tejto súvislosti zabúdať na slová Jeana Monneta:

“Europe’s nations should be guided towards the superstate without their people understanding what is happening. This can be accomplished by successive steps, each disguised as having an economic purpose, but which will eventually and irreversibly lead to federation.”

- - Jean Monnet (1952)

A ani na vtipnú odpoveď k pôvodnému dočasnému Eurovalu [Is this a bail-out? No.] Haha… yeah, it’s funny because it’s true.

My Precious! Oh, my Precious!

P. S.:  Celkové závery summitu zhodnotíme tu na blogu až neskôr. Nieto času. No už teraz prisľúbiť môžme, že jediná nitka na European Stupidity Mechanism nezostane suchá… Stay tuned.

Related posts:

1. Nie elektrické, ale uholné autá
2. Odchod z eurozóny? Nemožný
3. Pred Rubikonom

Diskusia o problémoch eurozóny sa na Slovensku politicky zneužívala nielen pred vlaňajšími voľbami ale aj po nich, koncom minulého roka. Prezentované postoje boli doposiaľ skôr v rovine emócií a politických hesiel. Zatiaľ si však ani naši politici neuvedomujú, že z hľadiska momentálne platnej legislatívy, ale ani z politického, či praktického hľadiska nemožno z eurozóny odísť a nemožno legálne žiadnu z krajín eurozóny ani vylúčiť. Navyše, rozpad eurozóny by znamenal koniec EÚ samotnej, čo by žiadnej z krajín nepomohlo a poznačilo by to vývoj v Európe na niekoľko desaťročí dopredu. Prečo?

.EÚ = EMÚ

Ekonomická a monetárna únia (EMÚ) totiž ako taká nemá právnu subjektivitu. Samotná EMÚ je integrálnou súčasťou EÚ, o čom hovorí aj protokol Maastrichtskej zmluvy, kde je stanovený štatút ECB aj ESCB. EÚ je teda už od svojho založenia úniou menovou, hoci pri vstupe do EÚ sa vyžaduje splnenie iných kritérií (takzvaných kodanských) a pri vstupe do EMÚ splnenie tých Maastrichtských. Všetky krajiny, ktoré vstupujú do EÚ preberajú na seba aj záväzok skôr či neskôr prijať na ich území euro ako platidlo. Krajiny, ktoré euro ako platidlo doposiaľ neprijali, majú zatiaľ udelenú derogáciu, teda dočasné odloženie tejto povinnosti. No záväzok prijať euro naďalej trvá. Navyše obeh eura je už v súčasnosti vynútený aj mimo eurozóny, keďže platby medzi krajinami v rámci Európy už teraz prebiehajú prevažne v tejto mene.

Prakticky môžeme hovoriť o tom, že krajiny, ktoré majú euro, ale aj tie ostatné v eurozóne „uviazli“. Členské krajiny sú tak nútené pre stabilizáciu situácie prijať prísne podmienky týkajúce sa fiškálnej politiky, šetriť a prijímať spoločné reformy. Európski politici si všemožnými zavádzajúcimi vyjadreniami snažia zachovať si tvár, no je neoddiskutovateľným faktom, že neboli na takúto situáciu pripravení a dosiaľ prešlapujú na mieste. V súčasnosti už nejde len o krízu eura, ale skutočne inštitucionálnu a veľmi vážnu krízu samotného systému fungovania EÚ/EMÚ. A to je nielen vážny ekonomický, ale aj právny problém.

.možnosti

Samozrejme, vystúpenie z EÚ, je právne možné a to predovšetkým od ratifikácie Lisabonskej zmluvy. Možné je taktiež jednostranné vystúpenie, ako aj vystúpenie na základe dohovoru. Rozdiel medzi nimi je citeľný.

Pri vystúpení z menovej únie (obzvlášť tom jednostrannom) daná krajina naráža na mnohé problémy. Prvým je predovšetkým ten, že týmto krokom zároveň vystupuje z EÚ. Druhým vážnym dôsledkom takého rozhodnutia je to, že musí nanovo vytvoriť národnú menu, stanoviť jej výmenný kurz voči iným menám a zabezpečiť obeh takto vytvorenej meny. Ide o pomerne náročný proces. Možno predpokladať, že aj po vystúpení z EMÚ, by sa krajina nevyhla tomu, že by aj naďalej v krajine obiehalo euro ako platidlo. Tretím problémom, by bolo spätné získanie, refundácia kapitálu národnej centrálnej banky vloženého do ECB pri prijatí eura. Tento kapitál sa koncom minulého roka zdvojnásoboval. Súvisí s tým aj spätné získanie menových rezerv a aktív, ktorými sa národná centrálna banka podieľala na európskom systéme centrálnych bánk. Štvrtým problémom by bolo opätovné získanie dôvery národnej centrálnej banky v očiach verejnosti ako suverénneho nositeľa menovej politiky v krajine.

.čo na to Lisabon?

Článok 50 Lisabonskej zmluvy jasne hovorí o vystúpení krajiny z EÚ. Avšak, krajina, ktorá by taký krok chcela urobiť, musí najprv informovať Európsku radu o svojich zámeroch, tá následne pripraví podklady a harmonogram vystúpenia, po odsúhlasení takéhoto kroku Európskym parlamentom sa Európska rad väčšinovým hlasovaním uznesie a vydá rozhodnutie v mene EÚ.

Zaujímavé však je, že Lisabonská zmluva v týchto prípadoch nijako špeciálne neupravuje postavenie krajín, ktoré pristúpili aj na vyšší stupeň integrácie, známy pod označením EMÚ. EÚ i EMÚ sa vnímajú ako synonymá právne aj fakticky. Dvojročná lehota, ktorú stanovuje Lisabonská zmluva nemusí postačovať pre prípravu potrebných zmien v prípade, že krajina už nebude chcieť používať euro ako svoje národné platidlo.

Ďalším problémom je, že Lisabonská zmluva neráta so scenárom „masívneho odchodu“, alebo, inak povedané, so situáciou, kedy by sa rozhodlo vystúpiť z EMÚ a EÚ viacero krajín súčasne.

Zadefinovanie suverénneho práva krajiny odčleniť sa a vystúpiť z EÚ v Lisabonskej zmluve nastoľuje mnohé otázky. Ak krajiny môžu dobrovoľne vystúpiť, je možné niektorú z krajín aj vylúčiť ak by už nespĺňala kritériá členstva? Na základe akých pravidiel by bolo také vylúčenie uskutočniteľné? Keďže 17 z 27 členských štátov sú zároveň členmi EÚ a aj eurozóny, majú tieto otázky význam aj v súčasnosti, keď napríklad fiškálna disciplína značne pokrivkáva. No naďalej platí, že to na základe platnej legislatívy nemožno uskutočniť.

.ďalšie dôsledky

Členstvu v eurozóne predchádza účasť v systéme menových kurzov ERM II v období dva roky pred vstupom, načo nadväzuje prijatie eura ak je splnená aj podmienka stability menového kurzu. V prípade vystúpenia sa v Lisabonskej zmluve opäť hovorí o dvoch rokoch, tentoraz však po samotnom vystúpení. Navyše vystúpenie je pomerne zložitý krok aj z pohľadu domácej fiškálnej politiky. Príspevky jednotlivých krajín do EÚ sú zdrojom príjmov rozpočtu Únie. Ten stále nemá fiškálny charakter, ide skôr o akýsi spoločný fond určeného na prerozdeľovanie a transfery v rámci EÚ. Daná krajina by tak bola povinná aj v čase plynutia lehoty naďalej prispievať do spoločného rozpočtu EÚ. Vystupujúci štát by sa najbližšie dva roky nevyhol ani ďalším povinnostiam, ktoré vyplývajú z platnej legislatívy. Krajina, ktorá už raz vystúpila z EÚ, sa môže uchádzať znova o členstvo, no musí splniť všetky podmienky a prejsť si prístupovým procesom tak, ako na začiatku.

Je veľmi nepravdepodobné, že vystúpením, alebo vylúčením z eurozóny by daná krajina automaticky vystúpila aj z Európskeho systému centrálnych bánk a prijala by ihneď staronovú menu bez ťažkostí z toho vyplývajúcich. Vyriešenie týchto problémov by teda vyžadovalo opäť spoluprácu aj ostatných krajín eurozóny, čiže o nejakej „automatickej“ suverenite v menovej oblasti hneď po vystúpení z EÚ/EMÚ nemôže byť reč.

Ak už v minulosti raz padlo rozhodnutie, že euro bude od roku 2009 na Slovensku prijaté a následne sa aj stalo realitou v našich peňaženkách, problémy eurozóny sa stali aj našimi problémami. „Plán B“ ani nič podobné tu nepomôže. Vyžaduje si to od nás predovšetkým zodpovednosť a je nutné ponúkať konštruktívne návrhy ako tú nelichotivú situáciu vyriešiť.

Od začiatku sa v odborných kruhoch poukazovalo na to, že pre dlhodobú udržateľnosť ekonomickej a menovej únie bude nevyhnutné prehĺbenie integrácie smerom k fiškálnej únií. Ale dnes sa to ukazuje ako nevyhnutné aj z čisto pragmatického pohľadu. Popri „záchraňovaní“ členských krajín, zmietajúcich sa v dlhoch, začnime skutočne riešiť aj právnu stránku fungovania a budúcej spolupráce v rámci Európskej únie.

Radovan Kavický
Autor je finančný ekonóm

(Vyšlo v týždenníku .týždeň 8/2011)

(Ilustrácie pridal autor, zdroj: istockphoto.com, funny-page.net, lordaj.com)

(Text článku môžete nájsť aj na investujeme.sk, mojom súkromnom blogu a blogu NHF)

Related posts:

1. Prežije Euro rok 2010?
2. Pred Rubikonom
3. EÚ sa chystá nasypať NaCl do rany

Prakticky neexistuje na svete štát, kde by osobná železničná doprava bola zisková (ziskové sú len niektoré trasy) a tak ju štáty mohutne dotujú – na Slovensku je napríklad celková dotáciam železniciam na úrovni 21.7€ na pracujúceho mesačne, v ČR vyrába osobná doprava 5kč nákladov na 1kč príjmov a tak podobne (viď rozrobený projekt Masarykovej Univerazity a archív prednášok z MUESu).

Pri srdci nás aspoň hrial pocit (Bruselu), že robíme niečo pre našu planétu – veď to nedymí! Viac už nie. Ak si odmyslíme problematickosť modelov, ktoré počítajú produkciu CO2 rôznymi druhmi dopravy a globálneho oteplovania vôbec, je tu jeden kľúčový problém, ktorý trafil po hlave Jaroslav Borovička na svojom blogu.

Opäť treba aplikovať Bastiatovo Čo je vidieť a čo nie je vidieť. Prečo je štátom presadzovaná osobná železničná doprava neekologická? Pretože mrzačí ekologickú nákladnú železničnú dopravu!

Narozdiel od osobnej, nákladná železničná doprava dokáže byť efektívna (zabudnite teraz na CARGO, to je štátne…). Vlak je efektívny vtedy, ak konštantnou primeranou rýchlosťou ťahá tisíce ton nákladu z jedného logistického hubu do druhého. Vtedy je efektívnejší ako kolóna kamiónov.

Lenže čo sa stalo pred rokmi v EÚ a práve teraz sa chystá v USA (kde súkromné nákladné železnice tvoria slušné zisky, viď obrázok z The Economist)? Preferovanie osobnej železnice postupne likviduje nákladnú. Zhusťovanie spojov, a hlavne budovanie rýchlostných železníc núti nákladné vlaky (kvôli princípu prednosti osobných vlakov) stále častejšie zastavovať a púšťat osobné vlaky. Nákladné vlaky nepotrebujú ísť 160km/h a byť zo Žiliny v Bratislave o 6 minút skôr – potrebujú ísť plynulo z bodu A do body B a naspäť. Ak musia každú polhodinu brzdiť, stáť a znova rozbiehať 50 vagónov, efektivita ťahu je v ťahu…

Európa si za cenu obrovských nákladov daňových poplatníkov vláčikmi pripomína 19. storočie. Ubrali sme z ciest zopár smradľavých áut, aby nám pribudlo oveľa viac smradľavých kamiónov.

vlak – len tak. zdroj: itwp

No related posts.

Postup je podobný, ako pred rokmi pri žalobe proti Microsoftu. Menej úspešní konkurenti sa rozhodli nažalovať Bruselu, že hnusný Google nekalo uprednostňuje svoje služby vo svojom vlastnom vyhladávní (popri tom sa byrokrati pozrú aj na Googlove narábanie s reklamou, aby sa nepovedalo). Bolo by to na smiech, keby to nebolo k slzám.

Nejde tu priamo o hlavných konkurentov (i keď Bing sa určite veľmi teší), ale o poskytovateľov tzv vertical search, čiže tematicky zameraného vyhľadávania. Google údajne manuálne uprednostňuje niektoré svoje služby vo výsledkoch (napríklad vyhľadávač leteniek a zájazdov ITA), za čo ho oponenti (Expedia) napadli.

Obvinenie je nezmyselné hneď v dvoch rovinách. Google ako vlastník a prevádzkovateľ vyhladávača má právo zostavovať výsledky, ako sa mu zachce. Google svoje bezkonkurenčné postavenie dosiahol vďaka bezkonkurenčným službám, nie násilím alebo podvodom. Ak sa zákazníkovi nepáči, môže kliknúť na iný vyhľadávač.

Naviac, podobné konanie by nemalo zo strany Googlu veľký zmysel. Google nie je bez konkurencie – v závetrí vyčkáva Bing aj obstaróžne Yahoo! To, že Google dominuje trh, je vďaka tomu, že jeho vyhľadávanie je jednoducho bezkonkurenčné. Akonáhle začne manipulovať s výsledkami, dá šancu svojim konkurentom. Jeho veľkosť mu pramálo pomôže, tak ako nepomohla gigantovi Yahoo!, ktoré ovládalo trh, až kým neprišiel garážový Google a neskopol ho svojou kvalitou z trónu (viď search engine history).

Google získava 90% príimov z reklamy, ktorá je úspešná práve vďaka skvelému vyhľadávaciemu algoritmu, ktorý ponúkne hľadajúcim ten výrobok, ktorý chcú (v anglosaských krajinách, u nás nie je Adwords až tak namakaný). Ak by sa aj snažil pretlačiť do výsledkov svoje preferované služby manuálne, pílil by si pod sebou haluz.

Výsledok tohoto sporu (hoci nie je prvý) bude mať oveľa väčší význam, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Vyhľadávací algoritmus je najväčší poklad Googlu, ale aj informačnej spoločnosti. Objem dát na Internete rastie obrovskou rýchlosťou a hlavné je nie vedieť, ale nájsť. Áno, Google nie je len nástroj na vyhľadávanie obskúreho porna, ale aj na prehrbávanie vedeckých textov, cenových ponúk, či štatistík. Ak Brusel rozrýpe prirodzenú evolúciu vyhľadávania informácii, uškodí tým celej spoločnosti. Podrážame nohy úspešným, podrážame ich aj sami sebe.

Komisia sa na to pozrie…

Related posts:

1. Inflácia po novom: Google pripravuje cenový index
2. Prežije Euro rok 2010?
3. Kto vlastní internet?

V předvečer svátku svobody dostala svoboda pořádný zásah. V úterý 16. listopadu byla vyjednána poslední verze dohody ACTA. Přesně v duchu dosavadních jednání nebyl finální text zveřejněn, čeká se na „legal verification of the drafting“, tedy na legislativní kontrolu. Finální verze smlouvy má být předložena jednotlivým stranám jednání 30. listopadu.

Byť je dnešní podoba dohody ACTA zřejmě o něco snesitelnější, než dřívější verze, uniklá na veřejnost, ČPS upozorňuje, že stále přetrvává dostatek důvodů, proč dohodu shodit ze stolu. Například:

Draft dohody zveřejněný Američany najdete v odkazech. V brzké době jej podrobíme důkladnější analýze a pokusíme se přesvědčit české poslance i europoslance, aby smlouvu odmítli ratifikovat. Jejich pošramocené pověsti by to určitě prospělo.

Odkazy:

Poslední verze textu dohody ACTA
Tisková zpráva EU
Tisková zpráva ke způsobu informování poslanců Evropského parlamentu
 

Zatiaľ príliš málo informácii, aby sme vyhodnotili, v čom konkrétne nastáva "hrozba slobodnému internetu", ale obávam sa, že to nebudú len rečo do vetra.

Related posts:

1. ESM: Základy eurohrádze položené [aka unbeknownst to most... punk is not dead!]
2. Fíni uzákonili právo na internet
3. Kto vlastní internet?