![ESM: Základy eurohrádze položené [aka unbeknownst to most... punk is not dead!]](http://www.econoir.sk/wp-content/themes/Spexel/thumb.php?src=uploads/7076_38c9.jpg&h=62&w=71&zc=1)
Pred Rubikonom
(Publikované v .týždni 34/2011) Spoločné európske dlhopisy sú nevyhnutné pre zachovanie eurozóny v dnešnej podobe. Zároveň sú rozhodujúcim krokom na ceste k fiškálnej únii.
Tému eurobondov, teda jednotných európskych dlhopisov, tandem Merkelová – Sarkozy zatiaľ odsunul na bok, ale v najbližších mesiacoch o nich budeme počuť veľmi často. Nielen z politického, ale aj ekonomického hľadiska stojí eurozóna na rázcestí.
Po desaťročí sa naplno prejavili obavy niektorých ekonómov a hospodársky menej zdatní členovia eurozóny sa dostali do kritických problémov, pretože investori im už odmietajú zveriť ďalšie peniaze. Eurozóna tomu najskôr čelila vytvorením záchranného fondu, ktorý jednoducho dal spoločné európske peniaze dotyčným štátom na stôl. To však bolo len podaním vreckovky po kýchnutí a nedôvera trhov pokračuje. Ďalším krokom bol zásah ECB, ktorá po viac ako roku začala na trhu nakupovať dlhopisy problémových štátov, čím stlačila ich úroky. Odhliadnuc od toho, že je to podľa niektorých výkladov európskej legislatívy absolútne nelegálne, nie je to ani dlhodobé riešenie. Na tomto fakte nezmení nič ani to, že funkciu nákupcu dlhopisov na trhu má prevziať “vylepšený” euroval, stále sa jedná o permanentnú záchranu daňovými poplatníkmi.
Európske dlhopisy by boli nutným a logickým vyvrcholením tohto reťazca. Dnes investori na trhu nakupujú nemecké, talianske, či grécke dlhopisy garantované schopnosťou domácich ekonomík ich splatiť, čo sa odráža na ich rôznych úrokoch. Eurobond by bol naproti tomu zaštítený ekonomikou celej eurozóny. Aj keď spoločné čísla za eurozónu nie sú nijak impozantné (dlh sa blíži 90% HDP, tohtoročný deficit vlád dosiahne 4.4% a popri tom ekonomika eurozóny podrástla len o slabučkých 0.2% HDP v druhom štvrťroku), oproti Grécku alebo Taliansku sú to dobré východiská, takže investori by prijali eurobondy nižší úrok, ako majú tieto štáty.
Každé ušetrené percento z úrokov by pre také Taliansko znamenalo náklady menšie o zhruba 10 miliárd euro ročne. Naopak, nemecké dlhopisy majú najnižšie úroky v Európe, a ak by miesto nich museli používať menej kvalitné eurobondy, náklady by im narástli. Inštitút Ifo odhadol, že by to Nemcov stálo 47 milárd euro ročne, skutočné náklady sú veľmi hypotetické, keďže úrok nevznikne nejakým priemerovaním, ale určí ho až trh. Príklad Spojených Štátov ukazuje, že aj zadlžená a zamrznutá ekonomika môže mať veľmi nízke úroky, ale nedá sa spoľahnúť na to, že úrok na euro dlhopisoch by sa podobal na úrok na nemeckých dlhopisoch.
Eurobondy by dokázali vrátiť postihnuté štáty na trhy a udržať eurozónu v chode na niekoľko nasledujúcich rokov, je tu však jedno veľké “ABER”. Aby toto zabalenie všetkých dlhov do obrovského spoločného balíka celé fungovalo, je nevyhnutné, aby existovala kontrola nad rozpočtami jednotlivých štátov. Žiadny toaletný papier s názvom Maastrichtské kritériá, ale plná kontrola nad rozpočtami jednotlivých štátov, teda fiškálna únia. K tomu samozrejme patrí aj zjednotenie daní, a ďalšie kroky.
Zatiaľ čo pre niektoré chronicky nedisciplinované krajiny by to mohlo byť v niektorých ohľadoch ekonomicky výhodné, progresívne krajiny ako Estónsko alebo Slovensko by stratili možnosť konkurovať vyspelejším ekonomikám nižšími daňami. Riešenie dlhu iným, viac prešpekulovaným dlhom nie je nijak inovatívne a predstava Komisie, ako z Bruselu rozhoduje o tom, koľko máme vybrať na akých daniach, koho máme dotovať, a koľko máme minúť, je strašidelná. Nie že by boli naši politici lepší, ale tých môžeme aspoň raz za štyri roky postrašiť.
Merkelová a Sarkozy
Popularity: 3% [?]
Related posts:
