Štátny deficit: Evolúcia

Grécko nám konečne ukázalo, že žiť na úkor deficitov nie je donekonečna možné ani v Európe. Deficity zrazu vyskakujú z každého tmavého kúta. Kde sa vzali, kto ich spravil, kto ich odspraví a čo spravia oni nám? Odľahčene v siedmych krokoch.

Fáza 1: Predpoklady

Keď si niečo požičiam, viem, že to budem musieť vrátiť. Každý z nás si to uvedomuje a snaží sa väčšinou držať osobné zadlženie pod kontrolou. Ak nie, tušíme, že to bude mať nepríjemné dôsledky. Štát funguje trocha inak - keď si ja požičiam, zaplatí to niekto iný. Snáď by sme mohli z predlžovania rozpočtov viniť Keynesiánstvo, ale to je v tomto nevinne. Keynesiánstvo nie je o tom, že keď je cyklus dole, tak si požičiam, a keď je cyklus hore, tak si zase požičiam. A to je presne to, čo sa deje od druhej polovice 20. storočia (počuli ste, že by štát niekedy splatil celý zahraničný dlh? Pokúsil sa o to možno tak Ceausescu, a nie dobre to vypálilo).

Oveľa viac by som vinil politický cyklus. Život na dlh zlepšuje krátkodobú náladu obyvateľstva a to funguje viac ako dobre. Na druhej strane, ani totality nežijú bez dlhu.

Existuje aspoň čiastočné riešenie - uzákoniť maximálnu hranicu (ako v Poľsku), prípadne vypracovávať záväzné dlhodobé rozpočtové plány, ktoré pokryjú niekoľko volebných období (ako napríklad na Novom Zélande). Prirodzene, tieto prekážky nie sú nepriechodné, ale aspoň niečo.

Fáza 2: Vytvorenie

Dlh sa tvorí za vlády ľavice aj pravice, za dobrých i zlých čias, pred voľbami aj po. Skutočným atómovým generátorom dlhu sú - nie prekvapujúco - hospodárske krízy. To, čo sledujeme v aplikovanej podobe v dnešných dňoch, nie je žiaden prevratný vynález. Firmy sa dostanú do problémov, ale keďže štát nerád vidí krachovať hlavných hráčov, ich dlhy nasaje do štátneho rozpočtu, teda premení súkromný dlh na verejný. Viď práca ekonómov Rogoffa a Reinharta The Aftermath of Financial Crises.

Fáza 3: Problémy

Štáty si nepožičiavajú spacecash od vesmírnej entity, ale od investorov - fondov, poisťovní, bánk. A tí si môžu zmyslieť, a)chcú väčší úrok, pretože o dlhopisy XY už nie je taký záujem, naviac ich riziko rastie b)nechcú už viac c)nemajú už na to. Vo všetkých troch prípadoch nastávajú tzv. problémy. Štát má problém požičať si na prevádzku - jednoducho na daniach vyberie menej, ako má zaplatiť na platoch, mostoch a školách. Ale nastáva ešte väčší problém - dlhopisy majú určitú dobu splatnosti a ako na potvoru sa môže stať, že tá doba, keď treba refinancovať veľké percento dlhu, je sakra blízko. Vtedy už to nie je o zmrazených platoch učiteľov, to už zaváňa defaultom.

Problémy samozrejme vycítia aj investori a požadujú ešte vyššiu rizikovú prirážku. Tak sa môže stať, že z noci do rána vyskočia v krajine náklady na obsluhu dlhu vyššie ako Sergej Bubka.

Fáza 4: Odmietnutie zodpovednosti

To my nie, to oni. Videli ste už inú reakciu politka na problémy? Ja teda veľmi zriedka. V lepšom prípade obvinia bývalú garnitúru, v tom horšom (keď sú tou bývalou garnitúrou oni sami) niekoho tretieho. Nedávno zopár európskych politikov veľmi prekvapilo zistenie, že požičiavať za facku sa nedá na veky. Grécko požiadalo o pomoc v boji proti špekulantom USA, Španielsko je sebestačnejšie, to nasadilo vlastných agentov na médiá, ktoré nemajú inú starosť, ako útočiť na Španielsku ekonomiku.

Fáza 5: Súboj

Už sme si uvedomili, že náš dlh je problém, ktorý treba vyriešiť. Tak alebo onak, niekto ho bude musieť zaplatiť.

• veritelia. Ak krajina zbankrotuje, dlhopisy môžu veritelia použiť na podpal. Nie doslova, väčšinou sa podarí vyjednať splatenie aspoň časti dlhu (držitelia argentínskych krachnutých dlhopisov vybojovali niečo okolo 30% hodnoty). Samozrejme, takéto podrazy sa nezabúdajú, takže pre budúcnosť si zbankrotovaný štát môže požičať len od investorských gamblerov alebo kamarátov (Argentína platí úroky 15% Hugovi; Grécko zhruba 6%).
• zase veritelia. Ak sú dlhopisy denominované v domácej mene, dá sa problém vyriešiť infláciou. Veritelia dostanú späť sľúbenú kôpku peňazí, len si za ňu kúpia podstatne menej. Inflácia je ošemetný nastroj, nielenže rozhodí domácu ekonomiku, naštve investorov (ktorí zareagujú ako v predchádzajúcom bode), ale hlavne nie je jednoduché ju použiť. Trhy ju rýchlo objavia a jednoducho zvýšia úroky (často ešte viac ako je inflácia, pretože kde je viac inflácie, tma je viac rizika). Napriek všetkému niektorí vidia v inflácii riešenie dnešných problémov. Samozrejme, nezabúdajme, že aj inflácia je formou dane.
• kamaráti. Topiaci sa snaží chytiť ľudí naokolo a tí sa vďaka tomu zvyknú nahltať vody. Než by sa to stalo, radšej tí naokolo hodia záchranné koleso a Pamelu. No presvedčiť do 67 pracujúcich Nemcov, aby sa zložili na do 61 (občas začuť aj reálny priemer 58, v nebezpečných povolaniach ako napr. kaderník okolo 55) pracujúcich Grékov, bude ťažké. Samozrejme, nezložia im kopy bankoviek pod Akropolu a "na, berte", skôr pôjde o pôžičky s netrhovými (rozumej dotovanými) úrokmi.
• Staršia generácia. Osekajú sa dôchodky, výdaje na zdravotníctvo, sociálnu starostlivosť, teda tie, čo ujedajú z rozpočtu najviac, zároveň dopadajú najmä na starších ľudí.
• Mladšia generácia. Dôchodcovia si to určite nenechajú len tak páčiť. Ich počty prudko rastú a majú poriadnu hlasovaciu silu. Podporia radšej ďalšie zadlžovanie a refinancovanie dlhu s vyššími nákladmi, prípadne vyššie dane z príjmu (ktoré sa ich až tak netýkajú)
• Bohatí. Milionárske dane, progresívnejšia progresívna daň, tobinova daň, a podobne. Teoreticky. Prakticky a)bohatých je málo, aby zaplatili takú vec, ako je štátny dlh b)časť z nich sa zbalí a odíde, kvalifikovaná sila je vysokomobilná a ostatné štáty ich uvítajú s otvorenou náručou c)kto umí ten umí, koľko našich podnikateľov si platí minimálnu mzdu a na bavorákoch majú mriežky?
• Stredná vrstva a chudobní. Nech už sa stane čokoľvek z predchádzajúcich scenárov, najskôr to budú oni, kto to schytá najviac. Bankrot, inflácia, obmedzené štátne výdaje, zvýšené dane...

Fáza 6: Reakcia

Väčšinou sa použije všetko s predošlého. Zvýšia sa dane (bohatým trocha viac, aby sa nepovedalo), znížia výdavky, centrálna banka privrie oči ak inflácia troška poskočí, použijú sa sofistikovanejšie metódy na získanie dodatočného cashu. Ako už bolo spomenuté, štáty dlhy nevyrovnávajú, len ich čas od času znížia. Každá rekcia trvá, len pokiaľ je nevyhnutné, potom sa opraty zase povolia. Ale to všetko má čo dôsledky.

Fáza 7: Dôsledky

Tu je kráľom príkladov k čomu vedie predlženie Japonsko. Krajina, ktorá zažila obrovský hospodársky boom, hi-tech kráľ, plný oddaných pracovníkov ochotných zomrieť v práci. V 80. rokoch sa (podobne ako dnes o Číne) o nich myslelo, že čoskoro predbehnú USA. Japonci v nadšení valili investíciu za investíciou, až kým si niekto nevšimol, že postavili mosty nikam. Od pádu koncom 80.rokoch sa už len motajú Samozrejme, nie je to len ich obrovským zadĺžením, ale aj kopu iných faktorov, tie sú však často vyvolané práve ich dlhom.

Každý zadlžený štát má nôž na krku. A neexistuje bezpečná hranica, hlavne u malých štátov. Írsko či Island mali ešte tri roky do zadu veľmi príjemnú celkovú úroveň dlhu. Stačilo pár mesiacov a skoro ryli zem. Z verejného dlhu sa musí stať politická top téma ako je zdravotníctvo, či zamestnanosť. Ale táto iniciatíva len výnimočne príde z vrchu. Je to na nás.

Popularity: 12% [?]

Related posts:

1. Koľko stojí štátny bankrot?
2. Niečo málo o štátnom bankrote
3. EÚ sa chystá nasypať NaCl do rany

Leave a Reply