Štrajky ubližujú všetkým
Aktuálny štrajk pilotov Lufthansy zase raz ukazuje jednu z absurdných stránok sociálneho štátu – platiť zase budú všetci, aj tí najchudobnejší.
Právo na štrajk je prirodzené právo – nikto nemá nadvládu nad našimi telami a my môžeme prestať pracovať, kedykoľvek sa nám zachce. Je tu legitímny spôsob, ako vyjadriť, že o danú prácu za daných podmienok už nemáme záujem. Je však zároveň úplne legitímne nechať zamestnávateľovi možnosť vybrať si iného kandidáta, ktorý je túto prácu za daných podmienok ochotný splniť. Pokiaľ skutočne nastala situácia, že naša produktivita si na danom trhu zaslúži vyššiu odmenu, zamestnávateľ bude nútený priplatiť. Alebo si my dokážeme nájsť prácu s lepšími podmienkami. Ak to urobíme skupinovo, dorovnáme tým vyjednávaciu silu, no zamestnávateľ by stále mal možnosť zvážiť, či sa mu oplatí vymeniť veľkú časť pracovníkov, alebo im priplatiť. Ani jedna strana nemá istotu, kam až tá druhá je ochotná zájsť, čo zabraňuje nereálnym požiadavkam jednej aj druhej strany.
Takto to fungovalo už od staroveku tam, kde boli pracovníci slobodní (pri otrokoch sa skôr musíme obrátiť na Spartaka). Právo na štrajk sa postupne inštitucionalizovalo v 19. Storočí a dnes je pokladané za nedotknuteľný fetiš. Za zmienku pritom stojí, že marxistické vlády (min. v ZSSR a Číne) okamžite po uchopení moci akékoľvek štrajky zakázali.
Na pilotoch Lufthansy vidíme, kam sa tento inštitút až dopracoval. Jedno z najlepšie platených nevedúcich zamestnaní (a aj väčšina manažérov by im mohla závidieť – podľa SME je ich plat 16 000 Euro mesačne) a ktorých ťažko môžeme objektívne povedať, že sú lepší ako piloti ČSA alebo British Airways (ktorý naopak pristúpili k zníženiu platov) a v obore, ktorý zažíva ťažké časy (v roku 2010 sa straty aeroliniek odhadujú na viac ako 5,5 miliardy dolárov), žiadajú zvýšenie platov. Očakávajú sa štyri ťažké dni na európskom nebi a straty celej Nemeckej (a tým pádom európskej) ekonomiky. V tom najvhodnejšom čase.
Štrajky sú značným problémom, stačí pozrieť na Grécko. Avšak zatiaľ čo tam je to snaha hodiť čierneho Petra ďalej, teda je to akási obranná reakcia, v prípade pilotov je to priamo útok s využitím práva štrajkovať. Žiadajú od firmy, teda zákazníkov, aby im priplatila ku mzdám peniaze, ktoré by na slobodnom trhu nemali šancu získať. Netýka sa to pritom len dovolenkárov, ale všetkých – či už priamo (veľa ciest je služobných, teda zvyšuje to náklady firiem), alebo nepriamo oslabením hospodárstva.
Ekonomická logika štrajku nepustí – neprodukuje sa, teda štrajk je vždy stratový. A hoci v krátkom období sa dajú "vyštrajkovať" výhody, v dlhom sú v strate všetci. Firmy, ktoré sú donútené platiť zazmluvnené mzdy, hoci na trhu sa dá zohnať pracovná sila lacnejšie. Nezamestnaní (ktorých by mal sociálny štát ochraňovať), ktorí sú ochotní prijať nižšiu mzdu a/alebo pracovať viac, nedostanú príležitosť. A nakoniec aj sami štrajkujúci – pokiaľ jedného dňa zamestnávateľ krachne, zostanú s holými rukami (to je príklad hlavne pre gréckych štrajkujúcich).
Ako som na začiatku napísal, právo na štrajk je prirodzené. Zároveň je však prirodzené uznať, že nie vždy musia byť štrajkujúci v práve a že zamestnávateľ má právo vybrať si niekoho iného, teda prepustiť štrajkujúceho. Ako napríklad v 80. rokoch, keď leteckí dispečeri v USA vysoko precenili svoju úlohu. Po Reaganovom zákroku ostalo efektívnejšie a lacnejšie letectvo a ani tí dispečeri nepomreli od hladu. Štrajky by mali byť posledným útočiskom pred neracionálnym zamestnávateľom. Vyššia mzda by sa v racionálnom svete mala dosahovať súťažou medzi zamestnávateľmi a nie nepracovaním.
Páčil sa vám článok? Podporte EcoNoirPopularity: 10% [?]
Related posts:






…vtip je práve v tom, že u nás má zamestnávateľ ZAKÁZANÉ namiesto štrajkujúcich najať iných zamestnancov (“štrajkokazov”). Spolu s tým, ako je upravené kolektívne vyjednávanie a z neho vyplývajúci štrajk, majú odborári prakticky celkom v rukách osud firmy – ak si zažiadajú aj trojnásobné platy, napokon si musí zamestnávateľ vybrať medzi tým, že sa podvolí a vymení tie trojnásobné platy za koniec štrajku a tým, že firma skrachuje pre chýbajúcu pracovnú silu (následné neplnenie svojich záväzkov – pokuty – bankrot).
Ono to vyzerá pre marxistov celkom fajn – takto sa domôžu prakticky celej domnelej “nadhodnoty”. Teda teoreticky – aké škody totiž robí tento Damoklov meč na ochote potenciálnych investorov podnikať na Slovensku, už akosi nikto nechce vidieť :(
A este sa niektori rozhorcuju, ze zamestnavatelia preferuju zamestnavat na zivnost alebo agenturnych pracovnikov, hoci mozu byt drahsi. Je to prakticky jedina obrana