Marxizmus s triezvou hlavou

Väčšine štamgastov termín marxizmus asi privodí závrate a bolesti hlavy, napriek tomu som sa rozhodol mu venovať svoj čas a kilobity. Pretože s odvolávaním sa na marxizmus (v dobrom aj zlom) sa stretávame denne, ale podstata často uniká v šíru diaľ.

V prvom rade si treba vyjasniť, že reč je o marxizme "západnom", "katedrovom" či "intelektuálnom". Slovákovi sa ako obraz marxistu skôr zjaví predstava opitého ex tajomníka dakde na zapadnutom sneme KSS, mladíka s dredmi a rok nepratými spodkami, či Fica potriasajúceho rukou s Chavezom. No Marxizmom sa však prekvapujúco zaoberali aj inteligentní ľudia a vymysleli nasledujúce myšlienky.

Základom marxizmu je dialektický prístup k histórii a spoločnosti. Ľudské bytosti sú produktmi historických procesov a zároveň ich producentmi. Rodíme sa do nejakej spoločenskej štruktúry (predstavme si napr. dedinu s autoritatívnym richtárom, skupinou bohatých statkárov a farárom ako šedou eminenciou) a táto štruktúra predznačuje, ako sa bude vyvíjať náš život. Nie je však nemenná – je závislá od toho, či ju jej subjekty zreprodukujú. Ak uznáme autoritu richtára a počúvame rady farára, reprodukujeme ju. Je možné ju však aj transformovať – richtára prestaneme počúvať, farára hodíme do studne a statkárom znárodníme dobytok. Táto nová spoločenská štruktúra bude ovplyvňovať náš život iným spôsobom. Toto je hlavná myšlienka marxizmu, ktorá sa aplikuje na celú spoločnosť, nielen na ekonomickú sféru (na vysvetľovanie ktorej býva opis marxizmu často redukovaný).

Samozrejme, analýza kapitalizmu je tým najpopulárnejším výstupom bradáča a jeho žiakov. Tradičný opis kapitalizmu stavia na Smithovom obraze jednotlivca, ktorého ekonomické chovanie funguje na základe daných zákonov, nie nepodobným prírodným zákonom – človek sa snaží maximalizovať svoj úžitok, čo ho automaticky vedie k interakcii s inými jednotlivcami a k snahe výmenou produkcie dosiahnuť kombináciu statkov s maximálnym užitočnostným výstupom. Marxisti tvrdia, že nekonáme tak preto, lebo takí jednoducho sme, ale preto, lebo nás k tomu vedú historicko-spoločenské okolnosti, vytvorené generáciami našich predkov nami samými. Je možný alternatívny svet, v ktorom agenti konajú inak. Takto sa dá spochybniť zdanlivo nemenné nazeranie na termíny, ako je napríklad sloboda.

V klasickom liberálnom ponímaní sloboda znamená dodržiavanie vlastníckych práv a voľné nakladanie s nimi (ku svojmu telu a majetku). Vlastnícke právo je tu prirodzenou ("prírodnou") inštitúciou. Naopak, Marxista ho považuje len za historicko-spoločenský konštrukt, ktorý nie je daný z hora. Marxista kritizuje takúto slobodu, pretože dochádza k odtrhnutiu politickej a ekonomickej sféry - máme možnosť demokratických volieb, ale tie nijako neovplyvnia rozloženie majetku, pretože kapitalizmus považuje súkromný majetok za súčasť ľudskej bytosti ako takej.

Tým sa dostávame k najotrepanejšej časti – vykorisťovaniu. Všetci agenti majú slobodu v liberálnom zmysle slova, t.j. môžu so sebou a svojím majetkom robiť čo chcú a žiadna sila ich nemôže násilím k niečomu nútiť (až na úzko vymedzené zákonné prípady), čím sa kapitalizmus odlišuje od feudalizmu, kde ekonomická a politická sféra boli spojené. Avšak veľká časť ľudí môžu trhu ponúknuť jedinú komoditu – svoju prácu. A keďže biologické procesy nás nútia konzumovať potraviny, chrániť sa pred chladom a pod., túto prácu musia predať za akýchkoľvek podmienok. Za túto prácu nedostávajú plnú hodnotu – časť produkcie si ponecháva kapitalista. Sloboda voliť sa stáva zbytočnou, pretože ekonomická sféra je privatizovaná a štát (=výsledok volieb) nemá možnosť do nej zasahovať, pretože je od príjmov z kapitálu závislý.

Marxisti nespochybňujú obrovský pokrok, ktorý kapitalizmus za posledné dve storočia priniesol. Za hlavný problém považujú jeho obmedzenosť. To, že niektoré štruktúry vidíme ako prirodzené, dané, nemenné, obmedzuje náš potenciál pre rozvoj. V momente, keď si jednotliví agenti uvedomia možnosť meniť svet nielen v rámci kapitalistickej štruktúry, ale možnosť organizovať jednotlivé vzťahy, alebo dokonca celú spoločenskú štruktúru, ľudský rozvoj môže dosiahnuť nových výšok. Marxizmus má hlavu aj pätu a oponovať mu len zosmiešňovaním je kontraproduktívne. Nemusíte sa však báť, EcoNoir sa nestal prílohou Halo Novín.

"Čo, kde?!" alebo kde sa to pos...

Boľševická katastrofa 20. storočia postavila marxistickú inteligenciu pred preťažkú úlohu obhájiť svoje učenie vo svetle historických udalostí. Ich zvyčajnou rekciou je, že sa nejednalo o pravý marxizmus, ale len o marxizmus namontovaný do stále-toho-istého kapitalizmu. Nové (boľševické) sociálne štruktúry boli zabetónované ešte pevnejšie ako tie kapitalistické, ekonomika sa riadila pevne danými objektívnymi pravidlami, ktoré nemali nič spoločné s teoretickým normativizmom. Celá komunistická epizóda bola len "štátnym kapitalizmom".

Táto obhajoba však (aspoň u mňa) neobstojí. Opäť a znova sa v histórii ukazuje, že to boli Lock či Smith, ktorí mali pravdu. Ľudská túžba vlastniť statky a uspokojovať nimi svoje potreby sa zdá byť nemenná. Či je už navonok spoločnosť vo fašizme, stalinizme, maoizme, zas a znova vznikajú tie isté štruktúry čierneho trhu, kde sa agenti stretajú a uzatvárajú obchod podľa pravidiel starých tisíce rokov. Snaha prerobiť tieto základné procesy, či po dobrom alebo po zlom, vždy zlyhala. Keďže genetika zatiaľ neodhalila biologicky podmienené vzorce ekonomickej interakcie, môžem síce len empiricky, ale aj tak s pevnou istotou veriť, že základné kapitalistické štruktúry spoločnosti sú nemenné.

Ďalšou neopravenou a neopraviteľnou chybou je pracovná teória hodnoty. Marxisti veria (odvolávajúc sa ešte pomaly na Ricarda), že hodnota je tvorená výlučne prácou. Vyjadrenie hodnoty peniazmi neodráža skutočnú hodnotu, ktorá je tvorená jednoducho tým, koľko sa na tom či onom odfachčilo. To nás rutinne zavedie do absurdnej situácie, keď výsledok pracovného dňa neurochirurga má rovnakú hodnotu, ako keď sa niekto rozhodne kopať osem hodín rukami jamu uprostred poľa.circ;sledne aplikujú sami seba pri analýze kapitalizmu. Skupiny kapitalistov a proletariátu (teda tých, čo môžu ponúknuť len svoju prácu), považujú za nemennú v rámci systému. No práve tu môžeme vidieť, ako sa vnútro systému môže rýchlo a nečakane zmeniť. Päťkorunové firmy ako Google či Microsoft dokazujú, že spoločenské triedy nemajú ohraničenie. Naviac akosi sa implicitne predpokladá, že kapitál bude mať vždy navrch nad prácou (a môže ju vykorisťovať). Obrovská špecializácia a pokles cien priemyselnej produkcie tu rozkýval misku váh. Hodnotu plechovej búdy a strojov v nej často preváži hodnota práce jedného experta...

Marxizmus tu ostane. Zarasteným profesorom v zapadnutých kanceláriách katedier sociálnych vied poskytuje pocit odhodlaných tvorcov nového spravodlivého sveta, mladým s Che-om na tričkách zase vonia po dobrodružstve a karibskom rume, čím dáva zabudnúť na otravné brigády dokladačov v Tescu. Human nature však nezmenia....

Popularity: 23% [?]

Related posts:

1. Ekonomický experiment na vlastnej koži
2. Bubliny a demografia

Leave a Reply